Milan Markovič. (zdroj: archív)Pred týždňom sa kdesi v rozhlase dalo počuť a dodnes sa ešte po internete preháňa čosi, čo je vlastne len vyvrcholením dlhodobých nevydarených rétorických cvičení dosluhujúceho politika, ktorý sa každým svojím verejným vystúpením vlastne vytrvalo dožaduje o čo najrýchlejšie stiahnutie z obehu.
Keďže po mojom pedagogickom pôsobení som život ešte stále považoval skôr za nudu než nejaké permanentné vzrušenie, rozhodol som sa zaplniť moje pomerne prázdne priestory v hlave ešte štúdiom žurnalistiky.
Isteže, nepodarilo sa, pretože odpradávna trpím utkvelou predstavou, že poznatky na zapamätanie si treba vyberať veľmi starostlivo, nuž a na také neviem natrafiť nejako často.
Napriek tomu som to doštudoval – už aj preto, že som už v tom čase pracoval v novinách a pripadalo mi nedôstojné dopadnúť tak ako mnohí, čo síce vedia napísať takmer všetky písmenká, ale nie vždy v správnom poradí, takže čítať sa to síce dá, ale s porozumením sú často problémy. O estetickom zážitku nehovoriac.
Z celých málo záživných dejín žurnalistiky som si zapamätal iba to, že prvý americký denník The Sun založil istý Benjamin Henry Day, ktorý razil ideu, že senzáciou nie je správa o tom, že pes pohrýzol človeka, ale skôr upozornenie, že človek pohrýzol psa.
Viac ma však zaujali oveľa praktickejšie poznatky a medzi nimi napríklad všetko o tom, ako sa dá jazyk v mediálnom pôsobení využiť a tiež zneužiť.
O pútavosti danej témy svedčí aj to, že aj štyridsať rokov po promócii si dobre pamätám na prednášku legendárneho docenta Ivana Tomašova na tému Fenomén moci vo vzťahu k jazyku.
Nijaký strach, nezreprodukujem ju celú. Ale nebude ťažké pochopiť, prečo sa mi mnohé z nej vybavuje ešte dnes.
Človek skúsený vo vzťahu s jazykovým prejavom (ústnym rovnako ako písomným) ľahko odhalí, do akej miery sa povolanie či funkcia podpísali na svojom nositeľovi.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
