Milan Markovič. (zdroj: archív)Ani neviem, či sa to stalo u nás módou, alebo sa len patrí zaviesť reč, keď už naozaj nie je o čom, prípadne naozaj zmráka sa, stmieva sa a hrozba je tu velikánska, skrátka, čoraz častejšie počujem hovoriť o extrémizme, spomínať extrémistov.
Pochopil som už, že to patrí krikľúňom, čo sa síce demokratickou cestou dostanú občas až do parlamentu, ale správajú sa natoľko neštandardne, že je hneď jasné: „po správnosti“ tam nemali byť.
Pravdu povediac, vôbec nerozmýšľam o tom, ako ich z tých lavíc vyhodiť – či dverami, či oknom a či hádam aj podobrotky by sa dali presvedčiť, keby sme ich veľmi prosili či do úmoru presviedčali.
Už asi ušla tá pravá chvíľa, ale aspoň pre roky budúce by bolo treba predísť tomu, aby takíto ľudia vošli tam, kde ich netreba.
Volič – a neraz nie len ten najjednoduchší – ide často k voľbám preto, lebo chce zmeniť, čo sa mu nepáči. Lebo mu nevyhovuje status quo, stav súčasný, doterajšia vláda.
A tak si zvolí takého, kto sa v tom doterajšom spoločenstve neznemožnil a kto súčasne čo najvýraznejšie dáva najavo, že je to jedine ON, kto konečne urobí poriadok.
Tak sa presadilo HZDS, tak vznikla Schusterova SOP, tak prišiel na svet aj Smer, ktorý rovnako Smeruje k zániku, o tom nepochybujme.
Lenže to sa žiaľ, zase stane až keď ho prerastú tie metastázy, ktoré si naordinoval sám.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
