Veľa galantných pánov s vyberaným správaním po tomto svete už nechodí. František Kovár sa však snaží reputáciu silnejšieho pohlavia vylepšiť. žije dlhé roky v harmonickom manželstve, oči sa mu neustále smejú, nefrfle a najmä v spoločnosti dám je z neho džentlmen.

Jednoducho stará škola, avšak so súčasnými názormi. Takí by ani nemali starnúť.

Žiaľ, roky nám všetkým pribúdajú rovnako. Herec František Kovár ich už má zopár dní na konte sedemdesiat.

Rodák z Bratislavy prišiel na svet 14. novembra. V tej istej nemocnici sa neskôr narodili aj jeho dvaja synovi. Keď dôjde reč na túto tému, vždy rád poznamená, že ich tam majú v archíve všetkých pekne pokope a nikdy nezabúda spomenúť ani svoju sestru.

„Mal som veľké šťastie na rodinu, do ktorej som sa narodil. Za svoj život vlastne vďačím svojej o 6 rokov staršej sestre. Tá dávala lístočky do okna s prosbami, že chce bračeka tak dlho, až sa jej to splnilo. Naši rodičia boli veľmi starostliví, láskyplní, pedantní, vo všetkom mali systém. Aj do domácich prác sme boli zapojení všetci,“ spomína s láskou na svoje detstvo herec.

Detstvo s Hanou Gregorovou

Detstvo mal skutočne nádherné. Vyrastal na jednom dvore s Hanou Gregorovou.

„Hrávali sme sa na ňom vždy pod dozorom jednej z našich mám. Bolo tam veľa zelene, v lete tam rástli obrovské lopúchy, pod ktorými sme sa skrývali. A vyjaví sa mi aj to, ako po Mýtnej chodili poštárske vozy – mali vzadu stupienky, na ktoré sa dalo postaviť a dvaja sme sa takto mohli odviezť. Akurát pohonič mal dlhý bič a keď cítil, že koník horšie ťahá, vedel, že má vzadu nejakých návštevníkov. S tým bičom dokázal perfektne švihnúť a málokedy sa stalo, že sme uhli. Ale odviezli sme sa a kto sa odviezol dlhšie, vyhrával,“ loví spomienky.

Aktívny chlapec

Ako malý chlapec mal veľké množstvo záujmov. Rád sa vŕtal v elektronike. Mama ho zlákala k bylinkám a zdravovede.

Okrem toho hrával futbal, basketbal, chodieval na dramatický krúžok aj vodáctvo: „Bol som naozaj veľmi aktívny,“ smeje sa dnes.

Dvere k herectvu sa mu začali otvárať recitovaním, neskôr chodil do dramatického krúžku, účinkoval v televízii. „Postupne sa to nabaľovalo a práve tieto skúsenosti mi otvorili dvere do hereckej brandže. Bol som prvý v našej rodine, ktorý sa mu začal venovať.“

Aj keď bol prvý, rodičia ho plne podporili. Obaja mali divadlo veľmi radi a dlhé roky nevynechali ani jedno synovo predstavenie. „Keď sedeli v hľadisku rodičia alebo sestra, mal som veľkú trému.“

Odvrátená strana herectva

Ako čerstvý absolvent VŠMU dostal prvý angažmán v nitrianskom divadle.

„Bol tam vynikajúci herecký súbor. Potom som šiel do Bratislavy, kde bola televízia. Pri sumarizovaní musím povedať – vďaka za všetko. Do svojej profesie som aj dosť investoval, nič neprišlo zadarmo.“

Obety, ktoré musel podstupovať deň čo deň, sa týkali najmä rodiny, voči nej má výčitky dodnes.

„Vždy ma trápilo, že moja rodina bola ochudobnená o čas, ktorý som s nimi netrávil. Oni sa museli prispôsobovať mne. Táto profesia sa potrebuje 'nažrať', dostať niečo za to pekné, čo vám poskytuje. To je daň, ktorú som si vždy uvedomoval, a snažil som sa rodine vynahradiť chvíľky, ktoré museli byť bezo mňa,“ objasňuje Kovár aj odvrátenú stranu hereckej profesie.

Pred predstavením si zdriemne

Okrem časovej logistiky si herectvo vyžaduje aj investovanie veľkého množstva energie do jedného cieľa.

„Je pravda, že herectvo je o energii, potrebujete jej veľa. V minulosti som si uvedomoval, že jej mám dosť práve kvôli tomu, že som veľa športoval. A dnes, keď mám ťažšie predstavenie večer, tak si popoludní dám polhodinového šlofíka a potom si na javisku hovorím: ,Ach, ako dobre, že som si pospal a zregeneroval,‘“ smeje sa herec.

Dnes už nemá toľko práce ako v mladosti, no ako jeden z mála hercov staršej generácie drží tempo s dobou.

Okrem hrania v divadle stíha nakrúcať aj seriály.

Najbližšie ho uvidíme v pokračovaní seriálu RTVS Tajné životy.

Do voza aj do koča

Byť stále aktívny aj v sedemdesiatke, to si skutočne vyžaduje celého človeka a najmä rodinné zázemie. Ferkovi Kovárovi je najväčšou oporou jeho manželka Daniela. Spolu sú už viac ako štyridsať rokov.

„Musím objektívne priznať, že mám veľmi dobrú ženu. Je do voza aj do koča. Má bohatý ľudský rozmer, vážim si ju za to, aká je. Ani my si však nehrkútame od rána do večera, aj my riešime každodenné problémy. Zatiaľ sme vždy z toho vyšli bez nejakých väčších škrabancov. Skôr sa potom ofukujeme.“

Kovárovci sa zoznámili na narodeninovom večierku, kam boli pozvaní.

„Bola tam aj medička Danka v slaboružových šatách, s osím driekom. Zrazu prišlo do toho nejaké vysoké napätie z mojej strany, stýkač sa v tej chvíli zapol a niečo tam preskočilo, nejaká iskra, ako to už býva, a takto sme sa my zoznámili.“

Džentlmen

František Kovár je známym džentlmenom. Voči ženám sa odjakživa správa vyberane a s úctou.

„Je to ovplyvnené aj výchovou, tým, ako som videl správať sa svojich rodičov a aj neskôr ľudí v divadle. Moji kolegovia – celá generácia pred nami – sa veľmi pekne správali k ženám. Bolo vidieť, že pre nich ženy niečo znamenajú. Veľmi to ovplyvnilo postoj, ktorý sa mi stal vlastným. Napokon, žena má pre nás mužov mnoho atribútov, prečo k nej môžeme byť nielen slušní, ale aj galantní,“ vysvetľuje.

Mnohé ženy si však mužskú slušnosť neraz zle vysvetľujú, s takými sa stretol aj Kovár. Jedna mu dokonca dlhé mesiace nechávala za stieračom auta karafiát.

„Moja polovička sa na to pozerala s istými obavami, ale ustál som to,“ smeje sa dnes herec.

Ďalší herci v rodine

Kovárovci vychovali dvoch synov. Herectvo nezlákalo ani jedného z nich, skôr sa týmto smerom profilujú vnúčatá.

„Zuzka aj Hanka majú tendenciu tancovať, spievať, recitovať. Veľmi nás to so ženou teší a nemám pocit, že by som im mal v niečom brániť. Nech sa s tým potom trápia ich rodičia,“ komentuje s nadhľadom herec.

S vnukom a tromi vnučkami trávia starí rodičia každú voľnú chvíľu. Spoločne si odovzdávajú množstvo zručností.

František Kovár je vášnivý hubár a modelár. S deťmi zvykne čas tráviť v lese alebo na kopcoch, kde si hádžu lietadielka. Manželka ich zas priučí kuchárskemu remeslu. Deti im na oplátku vysvetlia, ako fungujú dotykové telefóny a tablety.

Nemilosrdné zrkadlo

V týchto dňoch si vnúčence dali záležať aj na vlastnoručne vyrobených darčekoch. Sedemdesiate narodeniny sú významné jubileum, no Ferka Kovára pribúdajúci vek príliš neberie.

„Toto počítanie rokov, to je taká štatistika, ktorú mnohí ľudia potrebujú, ale u mnohých ľudí sa tie biologické hodiny rozchádzajú. Je pravda, že zrkadlo vie byť niekedy nemilosrdné, ale v priebehu dňa sa pohľad samého na seba zlepšuje. Večer som plný optimizmu a ráno, keď musím skôr vstávať, to zafunguje a primieša sa viac pesimizmu.“

Chuť si však napraví dobrým červeným vínkom od manželky, ktorá mu ho každé narodeniny s láskou daruje.

Želá si zdravie a viac pozitívna

Okrem rodinnej oslavy si herec svoje jubileum pripomenul aj so svojimi kolegami a kamarátmi z detstva: „Ja som typ, ktorý sa oslavami snaží držať pri zemi. Oslávili sme to v rámci rodiny a v divadle po predstavení. Potom ešte mám partiu chlapcov, s ktorými som vyrastal na Tabakovej ulici v Bratislave. S nimi sa stále stretávam a s nimi budem tiež oslavovať. Je zaujímavé, ako si vždy niekto na niečo z detstva spomenie, čo si tí druhí nepamätajú,“ smeje sa.

Väčšinu hmotných snov si už herec splnil. S pribúdajúcimi rokmi medzi jeho prianiami figuruje najmä zdravie: „A tiež si želám, aby v našej spoločnosti boli ľudia šťastní a nech je viac toho pozitívneho.“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.