Nie je to ešte nič isté, ale po dvoch rokoch sa akoby Andrej Kiska pootáčal konečne zadkom k vláde Fico III (resp. predtým II). Je načase, povedzme si nezištne.
Iste, spomíname s ťažkým srdcom, že Kiska vznik Fico III de facto podporil, keď ani náznakom nedal znať výhrady k neštandardnosti paktu.
O pol roka neskôr sa však voči svorke už výrazne ohradil. Jesenná litánia prezidenta - v zmysle - že Slovensko vyzerá horšie než na začiatku vlády, by sa dala aj odmávať ak mimobežnosť.
V kontexte ďalších gest - raňajky s dalajlámom, dištanc od migračného amoku V4, kritika vyšetrovania („vyšetrovania") Gorily a podmínovania Lajčáka v behu o „generála" OSN, hrotenie sporu o ústavných sudcov či veto rokovacieho poriadku - sa ale už dá risknúť tvrdenie: Akoby si uvedomoval, že nepísaný záväzok voči voličom, ktorých hlasy získal predovšetkým ako Nefico a až potom ako Andrej Kiska, sa patrí už aj splácať.
Polemika, že „rokovák" predsedu Danka by vetoval každý normálny prezident, je určite k veci, avšak z autorskej úľavy, že z Kisku bojový duch nevyfučal (keďže predtým už viackrát naznačil, a potom nič), neuberá nič. Veto udržiava pri živote nádej, že do roly trvalo udržateľnej opozície Fico III sa prezident programovo „pozicionuje".
Či ozaj uvažuje o vlastnej strane, na budovanie základov ktorej - ale ešte nie na vstup na scénu - zreje doba, alebo ho morálne mučí formálne predpísaná pozícia neutrála, je teraz ešte vcelku aj jedno.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
