Milan Markovič. (zdroj: archív)Všelijaké hodnosti, funkcie a posty už predo mnou defilovali v tomto živote.
Ak už nie priam pred očami, na dosah ruky, tak aspoň na obrazovke, v knihách či v myšlienkach sa už vystriedali všetci.
Od generálov a maršalov po admirálov - a to som si pôvodne myslel, že kontraadmirál je ešte dačo vyššie, ale bol som sklamaný, keď som zistil, že to je ešte menej ako viceadmirál.
Od náčelníkov a guvernérov až po lídrov (vodca sa akosi prestal nosiť po istom neúspešnom führerovi).
No a nemal by som zabudnúť na dvoch najviac vyšinutých (alebo boli viacerí?) a to boli Stalin a Čankajšek. Každý z nich bol totiž generalissimus!
Tajomník ma nikdy neuchvacoval, dokonca ani generálny. Riaditeľ stratil čaro hneď potom, keď sa riaditeľmi stali aj všetci bývalí vedúci, ktorým sa to prosté pomenovanie málilo, a tak zapríčinili, že ten pôvodný riaditeľ sa tiež musel stať riaditeľom generálnym.
Napokon to isté velikášstvo postihlo aj všetkých generálnych, a tak sa nám po svete rozmnožili prezidenti. Pôvodne sa tak označovala len hlava štátu, no dnes už narazíme aj na prezidenta firmy či koncernu, nadácie či akejkoľvek nezaujímavej spoločnosti.
Pre mňa však navždy zostal tým najdôležitejším prezident republiky.
Áno, boli medzi nimi takí, čo ten pojem hanobili ako len mohli, ale ja som vo svojom presvedčení vydržal a dožil som sa takého, akého som si vždy na tom poste predstavoval. Reprezentanta, a nie takého, za ktorého sa sem-tam aj hanbiť treba.
Mnohí z týchto minulých i súčasných vrcholných predstaviteľov tu v našom európskom okolí tak trošku trpia, že sú LEN reprezentantmi, čo vítajú návštevy, kladú vence a občas dačo podpíšu.
Tuhľa našim susedom vľavo sa stalo, že ten ich reprezentant sa do svojej úzkej kože akosi nezmestil, nuž a zostáva akosi na posmech a - priznajme - pomaly aj na odpis.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
