Napísala tridsať kníh a dokopy predala vyše 1,26 milióna výtlačkov. Niektorí ju nemusia, iní by ju najradšej na rukách nosili.
Spisovateľka má dar votkať do svojich príbehov lásku a vzájomnú úctu, dokonale vykresliť charaktery postáv a inšpirovať čitateľov, aby si užívali život naplno.
Narodila sa síce v českom Chomutove, no od štyroch rokov žije v Bratislave, takže ju verejnosť vníma ako čistokrvnú Slovenku.
Dva roky po päťdesiatke jej inšpirácia do ďalšej tvorby rozhodne nechýba a zástupy ženských čitateliek hltajú jej knihy na posedenie.
Sama už trochu tuší, prečo má taký úspech. „Moje knihy dávajú ženám nádej. A niekedy vraj aj návod, ako riešiť svoje problémy. Ja sa na to občas aj zlostím, nemyslím si, že moje knihy by mali byť receptom na šťastie a dobrý život. Ten si musí predsa nájsť každý sám. Nechcela by som, aby sa náhodou niekto riadil vo svojom živote podľa môjho knižného príbehu a potom, ak to nevyjde, v duchu - a možno aj nahlas - nadával, že tá Vasilková to celé nejako zle vymyslela," prezradila nám pred časom spisovateľka, ktorá je v civile normálnou ženou a úspech jej ani zďaleka nepadol sám do lona. Práve naopak.
Chcem a budem
V začiatkoch jej rukopisy vydavateľstvá odmietali, no nevzdala sa.
„Možno som niekde vnútri cítila, že to má význam a že by bolo dobré, keby moje rukopisy vyšli. Ale že by som bola nejaká prehnane ctižiadostivá, to nie. Možno to bola len otázka presvedčenia, že som cítila, že tie knihy stoja za to. Okrem toho v čase, keď som začala s písaním, tu slovenskí autori neexistovali. Viac-menej okrem Hany Zelinovej, ktorá už končila. Boli sme pohltení prekladovou americkou a inou literatúrou, čo nám vtedy bolo vzácne, a ten literárny zahraničný boom nám po revolúcii vyhovoval. Ale zrazu som mala pocit, že tých zahraničných kníh je veľa a chýba tu niečo slovenské. Tak som sa na to dala a dnes som rada."
Prvú knihu jej vydal manžel a vyšla v počte 500 kusov. To odštartovalo jej kariéru.
Dnes jej môžeme úspech len závidieť a to pritom vychováva tri deti a psa.
„Písanie musím vtesnať medzi to všetko, čo chcem ešte urobiť. Je však pre mňa dôležité, aby som písala. Myslím, že to nie je otázka programovania, ale chcenia. Chcem písať a chcem písať každý deň. Viem však, že keď nebudem disciplinovaná a neutrhnem si na to čas, nedopadne to dobre..."
Na pamiatku otecka
A ako autorka tvorí? „V škole nás učili vymyslieť si najprv úvod, jadro a záver, ale ja som v tomto smere zlým príkladom. Keď začnem písať, vytvorím si len predstavu o hlavnej hrdinke. Niekoľko dní - väčšinou pritom upratujem - si ju v duchu vytváram. Usilujem sa skĺbiť jej vlastnosti tak, aby sa stotožňovali s jej výzorom, potom k nej pridávam meno. Vytvorím si ju do detailov, až kým sa pre mňa nestane reálnou - potom si k nej postupne vymýšľam príbeh. Nikdy neviem, ako sa kniha skončí. To je na tom to krásne, inak by ma to nudilo. Musím pri písaní cítiť dobrodružstvo."
Jej najnovším románom je Si ako slnko, ktorý venovala pamiatke otca, cestovateľa, publicistu a horolezca Františka Keleho.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
