Tohtoročná jeseň sa neuveriteľne pohrala s farbami. Priam umelecké prírodné scenérie nás nabádajú zamyslieť sa nad jej schopnosťami očariť citlivého človeka.
V tomto procese jej človek nemusí pomáhať, zvláda to aj sama tak, ako to má zakódované.
Ostatné sviatky nás mnohých vyhnali z tzv. tepla domova a vracali sme sa aj na miesta, odkiaľ pochádzame. Do svojich rodísk.
Čas nezastavíš, mnohé sa zmenilo. K lepšiemu, ale aj k horšiemu.
Netajím, mojím rodiskom je jedna zo siedmich obcí, ktoré majú prívlastok tokajská. Na Slovensku.
Čarovné zákutia v nej akoby ostali neporušené, ale rozčarovala ma hrubosť človeka, ktorý si rád hovorí Homo sapiens. Vysvetlím.
Kým som sa spoza volantu po cestách a cestičkách Vinohradníckej oblasti Tokaj kochala prekrásnou prírodou pod svahmi Zemplínskych vrchov, aj protiľahlých kopcov na maďarskej strane, neušiel mi ani neporiadok a necitlivosť cestujúcich.
V priekopách vyhodené igelitky s odpadkami, zdochnutý pes, ktorého zrejme zrazilo auto, povyrezávané stromy, neporiadok po čističoch zelene a stromov pri ceste a aj váľajúci sa dobytok v blate po kolená.
Zohyzdený dobrý pocit dlho nepominul.
Neviem pochopiť tých, čo idú možno niekde na výlet, za relaxom a oddychom, keď účelovo pakujú do batožiny aj odpadky z domu, aby ich cestou vyhodili do niektorej priekopy!
Napadá mi teda otázka, ak niekto má na drahé auto, prečo ľutuje zaplatiť za odpad?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
