„Jmenuji se Igor Hnízdo,“ a príde úder na tabuľu, z ktorého všetci žiaci v lavici poskočia. Aj keď má film Obecná škola viac ako dvadsať rokov, úloha učiteľa v podaní Jana Třísku zostáva v pamäti stále.

Tento mimoriadne vzdelaný herec však stvárnil stovky ďalších úloh doma aj za oceánom, kam v roku 1977 emigroval. Dnes je stále činný a oslavuje neuveriteľné osemdesiate narodeniny.

Dožiť sa osemdesiatky pre niekoho nie je žiadna veda. Ale dožiť sa osemdesiatky pri plnom mentálnom a fyzickom zdraví, to sa už skutočne dá považovať aspoň za malý úspech.

Jan Tříska sa po päťdesiatke začal riadiť dobre známym životným heslom „telo má ísť do hrobu zhumpľované“, ktoré zľahka pozmenil na „telo má ísť do hrobu vzdelané“.

A tak namiesto toho, aby už len spomínal na časy minulé, každý deň cibrí mozog.

Vzdelanec

Zatiaľ čo väčšina z nás začína ráno uvarením si kávy alebo čaju, Jan Tříska si po prebudení sadá za počítač, aby sa venoval svojej vášni etymológii.

Táto jazykovedná disciplína sa zaoberá pôvodom, prvotným významom a históriou slov alebo ich častí.

„Zaoberám sa ňou roky a teraz aj gramatikou. Zaujímajú ma jazykové prostriedky, kompozície, trópy. To, čím väčšina ľudí pohŕda,“ prekvapuje svojou záľubou herec.

Okrem obligátnej češtiny a angličtiny, ktoré bez problémov ovláda, sa dokonca učí latinsky a grécky: „Tieto dva predmety boli za čias môjho otca povinné. Kto nevedel skloňovať, dostal pravítkom cez prsty,“ hovorí Tříska.

Básničky mu rušia spánok

Práve po otcovi zdedil herec lásku k vede, ale aj k poézii. „Môj otec bol vedec a vášnivý vyznávač poézie. Mal obrovskú knižnicu a v nej boli pol na pol knihy z matematiky a poézia. Bolo to fascinujúce.“

Rovnako fascinujúce je, že niekto, kto má osemdesiat rokov, je ochotný sa učiť poéziu. Len tak. Pre radosť.

„Učím sa ďalšie a ďalšie české básničky. Viem ich veľa. Zarecitujem spamäti celého Máchu a tony českej poézie z medzivojnového obdobia. V noci sa zobudím, hovorím si kus básničky a zrazu si nemôžem spomenúť, ako to ide ďalej. Samozrejme ma to štve a hovorím si: 'Zaspi, blbec, zaspi, vykašli sa na to.' Ale nakoniec vstanem, vyhľadám si to v počítači, zopakujem a zaspím,“ smeje sa.

Zahrať si nie je vždy ľahké

Jeho kolegovia a kamaráti neustále hľadajú v tejto jeho záľube nejaký vedľajší zmysel, on však s úprimnosťou dieťaťa vysvetľuje, že to robí s láskou: „Vedľajším produktom by mohlo byť cibrenie pamäti, ale inak to robím absolútne samoúčelne. Večer poézie s klavírnym sprievode rozhodne nechystám,“ žartuje na svoju adresu.

Pokojne by však mohol, keby nebolo dosť hereckých príležitostí, zatiaľ to však s nimi vyzerá ružovo, aj keď si herec na túto tému občas pofrfle.

„Pracujem veľa v divadle, ale aj v televízii. Ale obsadzovanie rolí pre televíziu býva z roka na rok väčšia veda.“

Doľahla na neho staroba

Ako osemdesiatnik hráva väčšinou ududraných, večne nahnevaných dedkov. „Hrám takých dedkov rád, nie preto, že by som k nim inklinoval, ale preto, že herec v mojom veku je šťastný, ak vôbec dostane nejakú ponuku,“ popisuje realitu Tříska.

„A starnúce herečky musia plakať ešte viac. Autori celkom prirodzene píšu úlohy pre mladých ľudí, pretože majú budúcnosť. Existencia starých ľudí a ich vzťahy sú absolútne nezaujímavá vec.“

Aj keď sa Jan Tříska stále udržuje vo forme, cibrí si pamäť a dokonca denne behá, predsa len si svoj vek uvedomuje.

„Keď som mal päťdesiat, bola mi staroba ukradnutá, päťdesiatpäť, šesťdesiat... Každý má tú svoju betónovú stenu niekde inde. Ja tú svoju v šesťdesiatpäťke. Pamätám si ten deň ako dnes. To uvedomenie bolo rovnaké, ako keď dostanete oceľovou päsťou do tváre.“

Z Cypru sa už nevrátil

Našťastie stavy uvedomenia si svojho veku neprichádzajú príliš často. Väčšinou vtedy, ak mu príde na účet dôchodok, ale svojou aktívnosťou pochmúrne myšlienky okamžite zaženie.

Ktovie, ako by jeho život vyzeral, keby v roku 1977 z Českej republiky neodišiel spolu s manželkou a dcérami.

Rozhodnutie emigrovať v ňom narastalo niekoľko rokov. Od podpisu manifestu Dvetisíc slov v roku 1968 nemal vo svojej domovine na ružiach ustlané.

Neprospelo mu ani priateľstvo s Václavom Havlom, ktorému mu bol na svadbe svedkom a rovnako aj on jemu.

Keď Havla v januári 1977 vzali do väzby, Tříska s rodinou odišiel na dovolenku na Cyprus, z ktorej sa už nevrátil.

Utečenec

Rodina sa najprv usadila v Kanade, kde mala hercova manželka Karla Chadimová otca a brata. Neskôr sa presťahovali do Kalifornie.

Začiatky samozrejme neboli ľahké a momentálna utečenecká situácia vo svete hercovi len jatrí rany.

„Sledujem to so záujmom. Veď aj ja som utečenec, moja žena je utečenec a moje dve deti sú tiež utečenci. Žijeme v zemi, kde je každý druhý človek utečenec.“

Sám Tříska si uvedomuje, že celý problém je najmä o utečencoch, ktorí sa nejakým spôsobom vymykajú normálu.

„My sme boli štyria, keby sa k nám pridalo ďalších deväťdesiatšesť utečencov, štatisticky by sa našlo niekoľko zlodejov, podvodníkov, klamárov. Samozrejme, medzi sto ľuďmi sa vždy nájde niekto, kto je vôl.“

Igor Hnízdo

Janovi Třískovi sa našťastie pomerne skoro podarilo získať za veľkou mlákou prácu. Už rok od odchodu z českých divadiel stál na doskách tých broadwayských.

Kritika si ho zamilovala. K učeniu každej postavy vždy pristupoval mimoriadne starostlivo a to z neho urobilo vyhľadávaného profesionála.

Jemu samému bolo dlho ľúto, že aj po revolúcii na neho filmári doma tak trochu zabúdali.

Chuť si napravil aspoň filmom Obecná škola, ktorý bol nominovaný aj na Oscara. Režisér Jan Svěrák na margo majstrovského výkonu Třísku v jednom z rozhovorov povedal.

„Keď si spomeniem na svojho učiteľa, podľa ktorého som Igora Hnízda napísal, už si ho neviem predstaviť. Tříska mi ho prebil. Keď spomínam na detstvo, tak ma učil Tříska.“

Pozná ho aj Hollywood

Za takmer tridsať rokov od Obecnej školy sa Jan Tříska objavil aj vo filmoch Želary, Jedna ruka netleská, Horem pádem.

Na budúci rok bude mať v kinách premiéru ďalší zo Svěrákovách filmov Po strništi bos, kde Jan Tříska opäť exceloval.

Na konte však má aj účinkovanie vo filmoch v hollywoodskych produkciách Ľud verzus Larry Flint, Highlander či Druhá vesmírna odysea.

Chuť do práce mu teda rozhodne nechýba, aj keď si už zrejme zahrá len ufrflaných dedkov a nie princov, no to sa samozrejme bude musieť o seba naďalej tak dobre starať a osud mať naklonený na svoju stranu.

Boľavá duša

Pred rokom a pol mal veľmi škaredú dopravnú nehodu. Jeho auto bolo súce akurát do šrotoviska.

On sám z nehody vyviazol síce so zraneniami, no našťastie po krátkej rehabilitácii bol v úplnom poriadku.

„Tá nehoda bola veľmi zlá pre dušu,“ vyjadril sa neskôr a zlá bola aj pre divadlo Na Jizerce.

Práve tam mal herec odohrať hlavnú úlohu v pripravovanom predstavení Shylock. Svoje texty sa učil, práve keď bol za volantom a stala sa osudná nehoda.

Chvíľu to vyzeralo tak, že úlohu doštuduje a v neskoršom termíne ju uvidia aj diváci, no nakoniec to vzdal. „Vyľakalo ma to, a tak som požiadal, aby úlohu preobsadili. Nakoniec ho hrá Milan Kňažko.“

Život prináša rôzne situácie v osobnom aj pracovnom živote. Jan Tříska sa vlastnou húževnatosťou a disciplínou snaží mať všetko pod kontrolou.

Neľutuje, že úspech zostal niekde na polceste. Vychutnáva si ho aj tak. „Radšej som mrenkou v oceáne ako kapor v rybníku,“ odpovedá na otázku, či by nebol úspešnejší, keby zostal v Čechách a neodišiel.

Igor Hnízdo. Rola učiteľa v Obecnej škole zatienila všetko ostatné. (zdroj: archív)

Starcov zatiaľ len hrá. V kondícii sa udržuje každodenným behom. (zdroj: TV Barrandov)

O rok v kinách. Jan Tříska sa objaví v ďalšom Svěrákovom filme. (zdroj: BIOSCOP)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.