Milan Markovič. (zdroj: archív)Ani veľká radosť (napríklad po miliónovej výhre) nie je zanedbateľná emócia, ale pri radosti sa netrpí, nuž a nadväzujúc na tú radostnú výhru, nie je vylúčené, že hneď po oslavách nastúpi strach z toho, ako o tie peniažky neprísť, ako s nimi naložiť, kam ich uschovať, veď to poznáte.
Nepoznáte? Vlastne ani ja. Ale stále na to čakám a ako vravím, viem si to predstaviť.
Niet na svete človeka, ktorý sa nikdy nebál. Od narodenia nás to prenasleduje.
Ešte síce nemáme toľko skúseností, aby sme vedeli, čo všetko nám hrozí, čo všetko sa nám môže stať, čo všeličo nám môže ublížiť, takže kým sa nepodučíme, strach majú skôr rodičia.
Ale aby sme vedeli, že strach existuje, neraz počúvame nielen to, čo nás ohrozuje, ale aj to, aké tresty na nás čakajú, keď si nedáme pozor, keď neposlúchneme, keď budeme zlí.
Dospelý človek už vie, čoho by sa mal báť, ale zároveň je o poznanie viac vystrašiteľný než dorastenec.
Pravdaže, mladý človek ešte nemá toľký majetok, rodinu, deti, postavenie v zamestnaní a preto často ani dôvod pre strach, že o to či ono môže prísť. Nuž a práve preto treba strašiť tých starších, dospelejších, povedzme rovno – voličov.
Čo čert nechcel, zasa sme pri politike, presnejšie – pri politikoch. Zvolíme si ich, dobre ich platíme, nuž, boli by sprostí, keby sa nechceli nad prahom zvoliteľnosti udržať čo najdlhšie.
Skúšajú všeličo. Najprv sľubujú všetko, čo sa len sľúbiť dá. No a potom strašia. Veľkým nebezpečenstvom zvonku, zďaleka, zhora, zdola, ale prisahajú, že ak im ostaneme verní, ochránia nás. Pred utečencami, pred náletmi žravých kobyliek, pred mimozemšťanmi.
Márne rozmýšľam, kde sa v našich ľuďoch berie toľko prostoty, že podľahnú toľkému mesiášstvu, uveria neexistujúcim hrozbám.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
