Vždy hrozila sólová trojka, vždy som profesora uprosila niekoľkými náhradnými písomkami.
Zavše sa zmiloval a tú dvojku dal, vraj len pre moje šumné oči (aspoň raz mali účelové využitie).
A teraz zas prestávam rozumieť. Mladým. Divné, keďže nemám ešte 80-ku a nečakám prvé pravnúča. Ale fakt som sa stratila.
Idem si minule v nedeľu večer z roboty, stojím oproti redakcii pri mestskom úrade a čakám.
Okolo kráčajú tri asi 11-ročné kočky debatujúc o tom, že keby sa jedna z nich snažila, tak ho má hneď. Už som sa v duchu usmievala, že sa bavia o nejakom šumnom spolužiakovi z vedľajšej triedy.
Figu. Stará škola som.
„Mám ho, tu je!“ skríkne jedna. Len pozerám.
Ona blažene hľadí na dvere mestského úradu a dvíha mobil.
„Vravela som ti, že na radnici pokémon určite bude,“ teší sa tá druhá.
To mi je novinka. Že na radnici hniezdia pokémoni.
Akosi som stratila tempo a som dajak úplne mimo reality. Divná to doba.
Namiesto kníh mobily, namiesto chlapcov kreslené čudá. A neobídu ani radnicu. Už aj tam „žijú“ tí pokémoni.
Tento článok vyšiel v týždenníku PREŠOVSKÉ NOVINY č. 43/2016, v predaji od 2. 11. do 7.11.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
