Niekedy človek jednoducho neodolá a podľahne pokušeniu zamyslieť sa.
Nad tým, či to má celé zmysel, či robím niečo, čo ľuďom prináša osoh, či som pre tento svet užitočná, alebo len som. Či by to nechcelo zmenu, reset. Či sa to nedá robiť lepšie a či o to, aby sa tak stalo, vôbec niekto stojí.
A potom je to zlé. Svetu vládnu peniaze, všetko sa točí okolo nich a aj veci, ktoré by mamonu nikdy podľahnúť nemali, sú ním ovplyvnené a ovládané. Krivia sa charaktery, medziľudské vzťahy, všetko je len o obchode, číslach, zisku.
Podlieham panike, že v tomto svete už nemá zmysel robiť niečo pre človeka, pre jeho radosť, pre históriu, vytvárať hodnotu, ktorá raz možno ďalším generáciám našepká niečo o tom, ako sme my tu dnes žili.
A potom to príde. Otvorím ráno mail a tam celá vytešená neznáma, s ktorou sme zosmolili úchvatný rozhovor o jej koníčku, pocitoch a všetkom okolo, ďakuje a teší sa, že si ráno kúpila noviny a je šťastná.
O chvíľu zvoní telefón. Môj nový známy, ktorému som neodmietla prítomnosť na akcii, ktorá pre neho veľa znamenala, sa nevie doďakovať. Ide si kúpiť noviny, hneď niekoľko. Nadšenie v jeho hlase a slová nefalšovanej vďaky ma začínajú presviedčať o tom, že minulý týždeň možno nebol celkom márny.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
