Nenapraviteľný vorkoholik s podmanivým hlasom. Pilier slovenskej divadelnej, televíznej a rozhlasovej tvorby, skvelý herec, manažér i pedagóg. Umelec, ktorý si nadovšetko stráži svoje súkromie. Dušan Jamrich oslávil v utorok sedemdesiatku.

Umenie je jeho životom. Vychovaný bol poctivou a náročnou hereckou generáciou, ktorú tvorili osobnosti zvučných mien.

„Pánmi Machatom, Gregorom, Dibarborom, Chudíkom... Sme odchovaní na náročnej divadelnej a javiskovej etike. Naučili nás, že ku kumštu sa musí pristupovať s pokorou a musí sa tvrdo makať. Ulievať sa vedľa nich bolo nemysliteľné. Neexistovalo, aby sme prišli na javisko a nevedeli texty,“ prezradil nám pred časom človek, ktorý pristupuje poctivo ku všetkým pracovným záležitostiam, lebo mu to tak vštepili.

„Bolo veľa práce a vedeli sme, kde je hierarchia hodnôt. Peniaze neboli na prvom mieste. Mali sme radi divadlo, ktoré je základom herectva. Nevadilo nám, že je slabo platené, lebo sme si uvedomovali, že bez neho by sme nikdy neboli takí dobrí.“

Hanblivý a strašné drevo

Pozoruhodné je, že v mladosti v sebe vôbec nemal túžbu po herectve. Práve naopak.

„Bol som hanblivý a strašné drevo. Ale bavilo ma na strednej škole robiť školský rozhlas. Púšťali sme si v ňom pesničky, ktoré sa inde nedali počuť a čítali svoje výtvory – poviedky, rôzne dialógy či básničky. Potom som sa nejakou náhodou dostal do bratislavského divadla Za rampami. Bol to ochotnícky súbor, v ktorom som spoznal Ľuba Vajdičku, Štefana Havlíka, Stana Párnického, Dušana Kaprálika či Jožka Bednárika. Až tam som začal koketovať s herectvom,“ uviedol pre denník SME človek, ktorý sa stal diváckym idolom i vďaka povestným pondelkovým televíznym inscenáciám.

„Je fakt, že televízia spravila v tom čase naozaj veľa, hoci fungovali len dva československé kanály. No vôbec netrpím nejakou ťažkou nostalgiou, hoci je pravda, že chodby v televízii sú stále prázdne a že sa v nej rezignovalo na tvorbu. A keďže si myslím, že pôvodná tvorba patrí ku kultúrnemu dedičstvu krajiny, považujem to za hriech. Je mi ľúto našich skvelých mladých, že o prácu pred kamerou prichádzajú. Spätná väzba z televízie nespočívala len v popularite. Možnosť okamžitej sebakontroly, rýchlosť psychologického strihu sa odrazili aj v práci na javisku.“

Na herectvo mal však vďaka predkom dobré predpoklady. Jeho stará mama bola sestrou slovenského dramatika Ivana Stodolu. A strýkom bol Aurel Stodola, zakladateľ teórie parných a plynových turbín.

Starý otec bol zase advokát, politik, poslanec v československom parlamente, prekladateľ tvorby Aloisa Jiráska.

Hlas ako med

Najmä príslušníčky nežného pohlavia doňho boli a sú zaľúbené hlavne vďaka podmanivému hlasu. Ten uplatňoval dlhé roky aj v umeleckom prednese.

„Od istého času ma prednes naozaj bavil. Aj vďaka televíznej kamere. Stačila chvíľka poézie a mala svoj účinok. Neverili by ste, čo dokáže kamera, keď sleduje oči recitátora. Alebo naopak.“ A to mu pritom počas štúdií profesor Záborský vyčítal zlý predkus a nanútil mu nosiť strojček.

Už počas štúdia na vysokej škole hral vďaka profesorovi Zacharovi v komparze, ako tretiak už v Činohre SND zaskakoval. Keď sa mu po skončení školy ozvala prvá slovenská scéna, ponuku okamžite prijal.

„Martin Gregor prišiel za mnou a povedal mi: ‚O ničom inom neuvažuj a poď k nám‘. Ozvali sa mi totiž aj z Martina a z Novej scény.“

Neskôr pôsobil aj ako riaditeľ divadla.

„Ak si niekto uvedomuje, aké je to komplikované, tak som to celkom neskromne ja, pretože som to zažil na vlastnej koži. A to ešte hovorím o časoch, keď to v prevádzke i smerom k divákovi fungovalo. Dávať to teraz také ‚rozglejené‘ do poriadku, aby všetko fungovalo, je na dlhé lakte. Pokaziť chod divadla sa dá ľahko, napraviť to je omnoho náročnejšie.“

Ani počas riaditeľovania neprestal hrať, hoci to bolo menej, ako túžil.

„Bolo to náročné obdobie – musel som byť pripravený aj o polnoci, aj skoro ráno. Ale ja patrím do vorkoholickej generácie. Boli sme nastavení makať, zvládnuť, vydržať.“

Dramaturgické skvosty

Nielen v divadle, ale aj v televízii hral v tých najkvalitnejších inscenáciách.

„Bolo ich naozaj veľa, a aj keď išlo o klasiku, vždy v nej bolo niečo zašifrované, politický podtón. Boli to neraz dramaturgické skvosty, prostredníctvom klasiky sa vyjadrovali k dobe. Pondelkové inscenácie sa slovenskej kultúre v Čechách postarali o obrovskú popularitu. Len škoda, že sme na túto tradíciu rezignovali,“ vraví herec, ktorý je mnohým známy aj ako vynikajúci recitátor.

Hoci nedeľné Chvíľky poézie sú už dávnou minulosťou, v rámci rozhlasového cyklu Parnas sa mu podarilo nahrať Homérovu Iliadu, Odyseu aj Vergíliovu Eneidu.

Úspech ho vraj nijako nezmenil.

„Patrím medzi hercov, ktorí sú na túto tému zdržanliví. Hranica medzi úspechom a neúspechom je krehká. Herectvo vás rýchlo naučí, že v sobotu máte úspešnú premiéru a standing ovation a v utorok začínate nanovo, s novou vecou. Čím zodpovednejšie pristupujete k postave, tým viac otáznikov visí nad tým, ako sa dostať pod jej kožu. Dlho trvá, kým si ju obchodíte, obcítite. To je tvorba. A kto koľko vydrží, to závisí od osobných daností a vnútornej sily.“

O súkromí ani muk

Patrí k umelcom, ktorí sú na svoje súkromie viac ako hákliví. Možno ste ani netušili, že je prvým manželom herečky Magdy Vášáryovej. Rozhovory o rodine či vnútornom svete zásadne neposkytuje.

„Myslím si, že súkromie nemá nič spoločné s profesiou. Okrem toho nemám rád programovanie škandálov či zverejňovanie rodinných záležitostí, považujem to za lacnú exhibíciu. Neobohacuje ma rozhovor o tom, či doma kosím trávu, či mám psa a podobne. Baví ma hovoriť o poézii, o tom, že isté zoskupenie písmen, isté čierne na bielom, je po každom prečítaní iné, vyvoláva vo vás stále nové asociácie, predstavy, skúsenosti. Baví ma hovoriť o divadle, histórii, literatúre, astronómii či politike... Ja chcem vyvolávať emócie na javisku, mimo neho mi to pripadá zbytočné.“

Dušan Jamrich. (zdroj: TV Markíza)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.