Mám takú teóriu.
Potvrdenú len mnou, čiže to nie je skutočná teória mnohými overená, tak ako by naozajstné teórie mali byť, ale podľa mňa by stálo za to, keby ste si to skúsili overiť každý sám na sebe...
Minule som tak pozerala na môjho kamaráta Michala Matejčíka – harfistu.
Sedeli sme v ružomberskej synagóge a on tak krásne hral, ale tak krásne, že sa nedalo robiť nič iné len sa na tú krásu sústrediť. Nechať sa ňou pohltiť.
Všetko išlo bokom. Aj to, že som sa chvíľu predtým nad niečím rozčuľovala.
Existoval len ten moment. Potom, keď som vytriezvela, sa mi celé pred a po hraní uvedomilo a napadla mi tá vec.
Krása zušľachťuje. Robí nás lepšími.
A nie je to vlastne moja teória, povedali to už predo mnou iní, ale mne to práve v tej chvíli skutočne došlo a naozaj si myslím, že je to aj pravda.
Podľa mňa, ak by sa každý z nás denne dostal do stretu s tým, čo považuje za krásne (lebo krása je ako vieme veľmi subjektívna) hoci len na pár minút, boli by sme lepšími.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
