Zatiaľ čo verejnú debatu diktoval Rybníček, ktorý svoj panenský krok na dosky veľkej politiky pohnojil viac, než bolo nevyhnutné, aby si uškodil, nebadane, ale invazívne si slovo vzal borec väčšieho formátu.
Aj keď trojnásobné pritakanie Mikuláša Dzurindu - áno, dobre počujete, a reč nebude o maratóne - že „nevylučuje" návrat do politiky, ak teda nájde dosť mladých a zapálených nasledovníkov, Slovensko hromadne prepočulo (ako obvykle, keď sa prevalí čosi so skrytejším potenciálom), môže to s ním byť aj zaujímavejšie ako s Tescom. Pardon, Toskou.
Predstava návratu politika, ktorý hneď po Mečiarovi - a nezaslúžene - disponuje najhorším verejným imidžom, indukuje na prvé počutie vnem takmer kačice a negatívnej senzácie. Keďže predsavzatie - či čo to bolo - opakoval na TA3 trikrát, jeho vnútorné rozpoloženie zakladá skôr predpoklad, že je fakticky rozhodnutý.
Alebo - aby autor opäť neuletel niekam ďaleko - je veľmi blízko rozhodnutia. A to je situácia, keď treba zvážnieť.
Nech je totiž na Dzurindovom osobnom konte akokoľvek asymetrický pomer čiernych a bielych bodov, keby zajtra zahlásil - ako Rybníček - že zakladá SDKÚ 2.0 (samozrejme, troskám SDKÚ 1.0 sa vyhne oblúkom), päť percent by preskočil nielen hneď v prvom, ale i v ktoromkoľvek z ďalších prieskumov. A to sme si ešte ani nezašpekulovali, že by sa k nemu pridal Ivan Mikloš. (Na Radičovú ale zabudnite.)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
