V štvrtok sa Slovensko rozlúči štátnym pohrebom s prezidentom Kováčom. Sila a najmä šírka piety, ktorej sa našej prvej a jedinej nepriamo volenej hlave dostalo, dokázala prekvapiť.
Bez mihnutia oka či známky reflexie mu vzdávali plný hold aj mnohí, ktorí Kováča, ehm, takpovediac vždy relativizovali. (To je nemilé zjednodušenie, ale nedá sa lepšie na tak malom priestore.)
To nie je kritika nikoho, len dovysvetlenie (či vymedzenie).
Autor textu vnímal a dodnes vníma Michala Kováča - okrem iného podpredsedu HZDS - ako politika spočiatku veľmi, ehm, onakého, neskôr výrazne lepšieho (než bol), avšak dodnes kontroverzne.
A keďže nekrológy so softvérom „o mŕtvych iba dobre" sa mu nepíšu dobre, pociťuje ich ako spôsob „života ve lži" (Havel), považoval za lepšie nezapájať sa do tryzny.
Od toho neustupuje ani teraz, zopár reakcií na samo pietne rozjímanie sa však nedá minúť.
Aby bolo jasné, o čom je reč. Isteže je trápne od Fedora Flašíka, ak na ospravedlnenie za hodiny („countdown do skončenia mandátu) pred palácom, ktoré namontoval na objednávku Mečiara, potreboval až Kováčovu smrť.
Zo smútiacich pozostalých sa až tak voči Kováčovi nikto neprevinil, avšak ak už niekto kritizuje - opodstatnene - Flašíka, je čudné, ak nevie povedať pardon za seba.
Nie pre obsah postojov, ktoré mať iné ako Kováč je legitímne, ale formu, ktorá sa od toho „coutdownu" až tak neodlišovala.
Dnes sa to všetko tvári akoby nič. Komentátor, žiaľ, si pamätá toho dosť aj zo začiatku rokov 90-tych...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
