Nie je síce hercom, spevákom, ani inou postavičkou šoubiznisu, no aj tak je mimoriadne obľúbený a patrí už takpovediac k národným pokladom.

Spisovateľ Ľubomír Feldek oslávi v nedeľu 9. októbra krásnych osemdesiat.

V civile sympatický a veselý, vo svete písaného slova mimoriadne talentovaný. Jeho tvorbu obľubuje mládež i dospelí a jeho nových textov sa čitatelia takpovediac nevedia dočkať.

Hoci v týchto dňoch bude prijímať gratulácie ku krásnemu veku, často sa správa ako „puberťák“ a navyše je, ako to už u umeleckých duší býva zvykom, mimoriadne nepraktický.

Svoje o tom vie najmä jeho polovička, manželka Oľga, s ktorou má päť detí. Ako nám pred časom prezradila, s manželom si toho užije jedna radosť a rozhodne v ich vzťahu nie je núdza o zábavné historky.

„Muž mi pred časom kúpil na ulici od Taliana zaručene pravú koženú bundu za 330 eur, z ktorých ešte zľavil ako pre neho polovicu. V priebehu týždňa sa z nej začal odlupovať povrch. A čo sa nestalo. Začal mi držať prednášku, ako keby to bola moja chyba. Vravel: Moja, keď ťa niekto osloví na ulici, tak vždy, to si zapamätaj, vždy je to podvodník.“

Neporiadok má zámerne

Hoci si ako bežný muž nevie veľmi priznať chybu, ako manžel a otec je údajne skvelý a doma s ním majú veselo.

Zvykli si už aj na to, že má všade po zemi porozkladané celé stohy novín a výstrižkov, ktoré majú jeho rodinní príslušníci zakázané upratovať.

„Najväčší poriadok mávajú ľudia, ktorých netrápia iné myšlienky,“ uviedol pred časom pre týždenník Život.

„Pre mňa je vzorom intelektuála Pablo Picasso. Keď mal veľký bordel v ateliéri, tak si prenajal iný a potom ďalší a ďalší. Keď po jeho smrti upratovali, našli zhúžvanú handru, v ktorej mal zabalené špinavé štetce, a keď ju rozbalili, zistilo sa, že ide o vzácnu maľbu, ktorú mu venoval jeho kolega maliar Georges Braque. Občas neporiadok prispieva k záchrane vecí.“

Čítanie je skvelé, lebo sa pri ňom dá ležať

Jeho obrovskou vášňou je však hlavne túžba realizovať sa na poli slovenskej literatúry. Je skvelým autorom prózy i poézie a obrovský kus práce vykonal v prekladateľskej oblasti.

Okrem toho je i náruživým čitateľom. Začínajúcim kolegom odporúča čítať Shakespeara, Rimbauda, Apollinaira či Villona.

„Čítanie je nádherná činnosť – už len preto, že sa dá pri tom ležať a že človek sám môže rozhodnúť, čo bude čítať. Keď som bol tínedžer, objavoval som svoje celoživotné knižné lásky v žilinskom antikvariáte. Aj za totality sa tam dalo natrafiť na úžasné knihy,“ uviedol pred časom v rozhovore pre denník Pravda človek, ktorý má v súčasnosti toľko kníh, že má nimi zapratanú i celú garáž.

Upratať si ju však nechce. „Môj otec si upratal a zomrel. Takže to radšej ustavične odkladám. Ale – nemám už veľa času, mal by som si upratať, aby po mojej smrti nezostali veci, o ktorých deti nebudú vedieť, čo s nimi majú urobiť.“

Verše pašuje do fejtónov

Hoci má úspech a jeho tvorbu poznajú a obdivujú všetky vekové kategórie, nerobí si ilúzie o stave súčasnej literatúry a čítanosti svojich diel.

„Čitateľov mám iste čoraz menej, ale to nie je ani ich vina, ani moja. Jednoducho – je dnes veľké umenie dostať báseň k čitateľovi. Dá sa s tým však čosi urobiť. Riešim to napríklad tak, že najkrajšie verše, myslím hlavne na tie, čo som preložil, Shakespearove, Kiplingove, Puškinove, pašujem napríklad do fejtónov,“ vysvetlil spisovateľ, ktorého už trápi viacero zdravotných problémov, napríklad aj Crohnova choroba.

Výnimočný vzťah má k literatúre pre najmenších. „V mojej pamäti žije detská literatúra ako ostrov slobody. Keď som mal štyri roky, začal som čítať rozprávky. Vtedy bola vojna, ale v slovenskej detskej literatúre nebolo poznať nijaký ideologický útlak. Cez tvorbu pre deti unikali fašizmu najlepší slovenskí spisovatelia – Jozef Cíger Hronský či Mária Rázusová-Martáková. Na Hronského sa ustavične dívam detskými očami. Bol to slobodný človek, ktorý v čase, keď sa schyľovalo k vojne a koncentrákom, písal o Smelom zajkovi, o Budkáčikovi a Dubkáčikovi, o Troch kozliatkach, Sokoliarovi Tomášovi. A za vojny vydával Slniečko,“ zaspomínal si pred časom v jednom z rozhovorov.

Celoživotná voľná noha

Jeho rodina je, ako hovorí takpovediac undergroundová. V podstate sú všetci umelcami, čo sa výrazne prejavuje.

Ratolesti sa tiež vydali cestami umenia. Jedna dcéra je mímka, druhá speváčka a herečka, syn knižný vydavateľ...

„Viete, ako to býva v umeleckých rodinách. Každý otec svojim deťom trošku prekáža, ale nemienim kvôli tomu ešte zomierať. A ani ony na moju smrť nečakajú... Žijeme ustavične undergroundovým spôsobom života, ale nenazývame ho tak. Umelec tu nie je na to, aby sa ľutoval, ale aby tvoril. Vychovali sme svoje deti tak, že nás rodičov videli takmer vždy na voľnej nohe. Presvedčil som sa už za komunizmu, že človek na voľnej nohe je slobodný a môže si vybojovať to najsprávnejšie miesto pod slnkom. Len sa nesmie tej slobody zľaknúť. A to sme zrejme – ani nie tak slovami, stačilo príkladom – vštepili aj svojim deťom,“ uviedol v minulosti v médiách človek, pre ktorého je najdôležitejšia láska jeho ženy, zdravie ich detí a vnúčat a dobré ranné myšlienky.

Na ženy zabúda

Ako však konštatuje, okrem svoje vlastnej ženy na iné zabúda.

„Nedávam ich do kníh ani do hier, už som si vravel, že by som to mal napraviť... Neviem, prečo som taký mačo. Všetky technické práce pritom robí moja žena. Mení poistky, žiarovky, ja jej len držím rebrík, aby nepadla. Som starostlivý. Poriadok tiež udržuje žena, ale je to nad jej sily – zakazujem jej to. Tvrdím, že potom nič nenájdem. No pravda je taká, že nenájdem, ani keď udržím neporiadok,“ objasnil pre tyzden.sk talentovaný autor, ktorý tvrdí, že je spokojný s tým, čo dosiahol.

"Už asi viac nedosiahnem a práve preto som aj pokorný. Nezávidím iným, čo môžem ja závidieť? Ja som radšej, keď závidia mne. Dobroprajnosť je najlepšia vlastnosť a najvyšší stupeň egoizmu, lebo sa obyčajne vráti. Viem sa rozčúliť, nie často, kedysi som sa vedel aj pobiť, medzi mladými umelcami to patrilo k životu. Ako hovoria Angličania, Bože, ochráň ma pred priateľmi, lebo pred nepriateľom sa ochránim aj sám. Niekedy je ťažké to rozlíšiť, treba sa poriadne obzrieť.“

„Stále mám v sudoch dobré víno“

Keďže v minulosti vstúpil do komunistickej strany, celý život musí odpovedať na otázku, prečo tak urobil.

„Odpovedám zas a znova na túto otázku už pomaly štvrť storočia. Ako keby ktosi kdesi na nejakom tajomnom ÚV nariadil, že práve mne ju treba zas a znova klásť. Bol som prvý, kto stranu vyzval, aby sa vzdala mocenského monopolu – a za trest ma onálepkovali ako pomaly široko-ďaleko jediného komunistu. Nielen bývalí Pamírčania, ale aj bývalí stalinisti, ktorých nazývam šavlopavlami. Zvyšok života prežívam medzi dvoma mlynskými kameňmi. Ale nech. Aspoň to zo mňa čosi vylisuje. Stále je v mojich sudoch dobré víno,“ skonštatoval pred časom.

Sám žije v súčasnosti najmä prekladmi a napĺňa ho i písanie piesňových textov.

„Na staré kolená zisťujem, že práve to, čo som robil celý život akoby ľavou zadnou a myslel som si, že to nie je to pravé, ma teraz baví najviac.“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.