Jeho meno je synonymom slovenskej opery a poznajú ho aj ľudia, ktorí klasickú hudbu zvyčajne nepočúvajú. Peter Dvorský je však už speváckou legendou.

Umelec, ktorý v nedeľu oslávi 65. narodeniny, patril počas aktívnej kariéry medzi svetovú špičku a kritika ho často nazývala slovenským Carusom.

Viac ako dvadsať rokov bol na opernej scéne a Luciano Pavarotti ho dokonca nazval svojím nástupcom.

Spieval v bezmála tridsiatich krajinách celého sveta a predstavil sa na viac než 60 scénach, nevynímajúc tie preslávené ako milánska La Scala či viedenská opera.

Peter Dvorský totiž patril k ľuďom, ktorí získali do vienka obrovský talent a nepremárnili ho, naopak, usilovne na ňom pracovali.

So spevom do hája

Rodák z Partizánskeho vyrastal s rodičmi a bratmi v dedinke Horná Ves a už ako dieťa dokazoval, že jeho doménou bude spev.

„Od detstva som si neustále pospevoval, niekedy som pôsobil ako duchom neprítomný a mamičku som neraz poriadne hneval, keď som jej na otázky odpovedal spevom. Pamätám si, ako mi raz rozhorčená povedala: 'Choď už do hája, už ma z tvojho večného vyspevovania bolí hlava'. Vzal som to doslovne a zašiel som do nášho hája, kde sme pásavali husy a kozy a tam som spustil na plné hrdlo. O chvíľu za mnou dobehol starší brat, že mám bežať domov, bude výprask, pretože vyrevúvam na celú dedinu,“ spomína s úsmevom na svoje prvé verejné „vystúpenie“. V tom čase mu však opera nič nehovorila.

Toto sa však zmenilo vďaka jednému školskému výletu do Bratislavy, kde trieda navštívila predstavenie Eugen Onegin.

„Mal som 11 rokov a bol to pre mňa taký hlboký zážitok, že sa mi o tom niekoľko nocí snívalo. Odvtedy som sa o operu intenzívne zaujímal a otec ma v tom podporoval tým, že mi zo zahraničných služobných ciest nosieval operné nahrávky. Počul som spevákov ako Mario del Monaco, Giuseppe di Stefano či Maria Callas. Vtedy som však netušil, že sa raz moje sny splnia a sám budem stáť na javiskách, kde spievali títo velikáni,“ priznal P. Dvorský.

Pridali mu roky

Pri výbere povolania pre Petra sa u Dvorských spočiatku zvažovali rôzne možnosti. „Mamka zo mňa chcela zubára a ja pritom nenávidím zubárske vŕtačky,“ uviedol v jednom rozhovore pre Korzár.

Rodičia však rýchlo pochopili, že o jeho kariére bolo „niekde hore“ už dávno rozhodnuté a že niečo iné ako spev zrejme neprichádza do úvahy.

Keď mal 14 rokov, rozhodla sa ho mama vziať pred porotu v súťaži Zlatá kamera. Chcela len, aby si nesúťažne zaspieval, pretože podľa pravidiel súťažiť mohol od 17 rokov.

„Keď ma porota počula, oznámili mi, že som vyrastený, tak mi pridajú chýbajúce roky,“ odhalil „malý podvod“ zo začiatkov svojej kariéry. V súťaži sa napokon v ľudových i tanečných piesňach dostal až do finále.

Chcel zutekať

Keď jeho učiteľ klavíra zistil, že lepšie spieva, ako hrá na klavíri, vzal ho k pani učiteľke Černickej, ktorá ho pripravovala na skúšky na konzervatórium.

„Neviem, ako je to teraz, ale dovtedy som bol v histórii prvým pätnásťročným prijatým chlapcom,“ skonštatoval P. Dvorský, no priznal aj to, že okrem spevu sa musel naučiť aj čosi iné.

Získal totiž vzácne lekcie z pokory. „Mal som občas chvíľočky, že keď mi pani Černická niečo vytkla, urazil som sa, odišiel som z hodiny a hovoril som, že pôjdem na inú školu. Chcel som ísť na elektrotechnickú alebo na strojarinu. Bol by som si hocičo vymyslel,“ priznal.

Raketový štart k hviezdam

Našťastie ho tieto chúťky prešli a už počas štúdií sa stal spolu s Jurajom Hurným elévom v opere Slovenského národného divadla. „Bola to skvelá príležitosť oťukať sa a zaspievať si drobné postavy.“

Na Slovensku Peter po prvý raz výrazne zažiaril už v roku 1972 v postave Lenského. O 2 roky neskôr sa stal laureátom speváckej súťaže Čajkovského v Moskve, o rok na to zvíťazil v speváckej súťaži v Ženeve.

V rokoch 1975/76 bol na študijnom pobyte v milánskej La Scale. Tam si ho na svoj benefičný koncert v Modene vybral sám Luciano Pavarotti, ktorý ho verejne označil za svojho nástupcu.

Spevácke umenie Petra Dvorského zarezonovalo aj o pár mesiacov neskôr vo Viedni.

Vtedajší riaditeľ Viedenskej štátnej opery mu hneď po prvom vystúpení ponúkol spoluprácu. Slovák od Partizánskeho sa prepracoval medzi elitu, a to mal ešte len 26 rokov.

Pavarottiho nástupca

S legendárnym talianskym operným maestrom sa spoznali vďaka tomu, že v Miláne prišiel na besedu k študentom, medzi ktorými bol aj P. Dvorský.

„Sedeli sme tam jedenásti a s otvorenými ústami hltali slová toho milého a sympatického chlapa, na ktorého sme vzhliadali s obrovskou bázňou. Keď sa pomaly zberal na odchod, vraví: 'No, amici, kto z vás mi zaspieva?' Všetci sme zvesili hlavy a tvárili sa, že tam nie sme. Tak pokračoval: 'Máte tu nejakého tenora? Ktorý z vás je najlepší?' Nik sa nehlásil, tak pani riaditeľka povedala: 'Nech zaspieva Peter Dvorský.' Namietal som, že nie som rozospievaný, že sa necítim vo svojej koži. A on na to: 'Typický tenor, zasa chorý.' A dal mi zaspievať A te, o cara z Puritánov. Keď som ju dospieval, Pavarotti vstal a povedal: 'Priatelia, pokojne môžem odísť z La Scaly, tu mám svojho nástupcu.' Na tú chvíľu nikdy v živote nezabudnem,“ vraví Dvorský, pre ktorého bolo toto stretnutie jednou z najvýznamnejších udalostí jeho života.

Najstrašnejšie sekundy v živote

Aj keď sa to možno nezdá, život vychyteného operného speváka býva neraz dramatický a hektický, keďže je to v podstate jeden kolotoč hosťovaní a záskokov, sťahovaní z krajiny do krajiny a z mesta do mesta.

Ani veľký debut v mekke operného spevu – milánskej La Scale sa neobišiel bez poriadnych stresov.

„V Pucciniho Bohéme malo prvých 8 predstavení patriť Pavarottimu, v ďalších som mal Rodolfa spievať ja. Luciano však ochorel a ani vedením oslovený José Carreras spievať nemohol. A tak ma riaditeľ takpovediac zvesil z klinca. Zavolali mi do divadla, aby som rýchlo prišiel do Milána. A ja som si im dovolil povedať, že si to musím rozmyslieť. Šiel som domov a opýtal som sa manželky, čo ona na to,“ spomína so smiechom P. Dvorský, ktorý mal stáť na javisku už na druhý deň.

„V deň účinkovania som ešte o štvrtej popoludní sedel vo Viedni na talianskom veľvyslanectve bez víz. Ak by nezasiahol minister kultúry, sedím tam možno dodnes. Do Scaly som dorazil necelú hodinu pred predstavením. Všetci boli ako na ihlách, no bol som mladý, v dobrej kondícii. Kvôli tomu zhonu mi ani nestihlo dôjsť, že sa prvýkrát predstavím v slávnej La Scale. Nebol čas ani na trému. Dodnes to považujem za môj najkrajší spevácky zážitok. Keď som zaspieval áriu, kde som podržal vysoké cé, na chvíľu bolo hrobové ticho a mne sa zdalo, že to trvá celé hodiny. Boli to tri najstrašnejšie sekundy v mojom živote, netušil som, ako bude nevyspytateľné milánske publikum reagovať. Potom však začali ľudia revať a tlieskať, hľadisko sa zmenilo na arénu...“

Nesplnený sen

Petrovi Dvorskému sa naozaj v profesionálnom živote podarilo splniť takmer všetko, o čom sníval, až na jeden sen.

Počas svojej kariéry spolupracoval s množstvom uznávaných spevákov a vystúpil s takými uznávanými opernými divami, ako bola Montserrat Caballé, Edita Gruberová, Renata Scotto či Mirella Freni.

Nikdy si však nezaspieval s hviezdou, ktorú uznával od mladosti. „Už ako študent som obdivoval Mariu Callasovú. V Taliansku som spoznal človeka, o ktorom som sa neskôr dozvedel, že je jej blízkym priateľom, no svoje želanie zaspievať si s ňou pri klavíri, čo i len chvíľočku, som vyslovil neskoro,“ konštatuje.

Neušiel kvôli blízkym

Na rozdiel od svojich hviezdnych kolegov zo svetových pódií žil Peter Dvorský dvojakým spôsobom.

V zahraničí bola veľká hviezda, no kým sa dostal zo socialistickej krajiny, musel si podstúpiť poriadnu tortúru.

Vypisovanie cestových doložiek, colných prehlásení, nekonečné čakania na hraniciach, či kontroly celého auta... aj on musel pravidelne podstupovať všetky tieto tortúry, hoci bol známy spevák.

O emigrácii však ani napriek tomu neuvažoval. „Na skúšky do Viedne som chodil s 5-hodinovým predstihom a aj tak na mňa neraz museli čakať. Bolo to frustrujúce. No Slovensko som napriek tomu nikdy nechcel opustiť. Žila tu celá moja rodina a každý odchod od nej som absolvoval so stiahnutým hrdlom.“

Rodinná zvláštnosť

Rodina Dvorských je čosi, čo sa len tak ľahko nevidí. Veď operným spevom doslova žijú, keďže z piatich bratov sa spevu venujú štyria.

„Možno kdesi v Číne sa nájde rodina, z ktorej sa opere venujú aj viacerí súrodenci, je však nespornou zvláštnosťou, že sa jedným rodičom narodí toľko detí nadaných na spev,“ zvykne s úsmevom konštatovať Peter Dvorský, ktorý sa už po boku svojich troch súrodencov – Miroslava, Jaroslava a Pavla predstavil aj v Košiciach.

Vydarila sa mu aj rodina, ktorú si založil s manželkou Martou. Spolu majú dve dcéry – Kristínu a Martu, no hoci ony po otcovi hlas nezdedili, ktovie, či sa niečo z talentu neprenesie na vnúčatá.

Princípy nezrádzal

V súčasnosti už Peter Dvorský aktívne nevystupuje, posledné tri roky pôsobí ako riaditeľ Slovenského inštitútu v Ríme.

Na margo svojej speváckej kariéry však pre Korzár pred časom skonštatoval: „Osud mi doprial nielen talent, ale aj veľkú dávku šťastia a za to som mu nesmierne vďačný. Lebo okrem nadania a veľkej usilovnosti je v našej profesii šťastena nevyhnutná. Dbal som však aj na to, aby som nezrádzal svoje princípy a k profesii, ale aj k osobným povinnostiam som sa vždy snažil pristupovať poctivo.“

Bratia Dvorskí. Spevácky talent dostali do vienka. (zdroj: Judita Čermáková)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.