Dostala sa na absolútny vrchol, aby vzápätí ochutnala trpké dno. Bojovala s režimom, depresiou, ktorá jej vzala pätnásť rokov života, synom, ktorý neúmyselne zabil vlastného otca a akoby to nestačilo, zahryzla sa do nej rakovina.
Práve s ňou nakoniec najdôležitejší boj o život v utorok večer prehrala.
Katastrofy v živote Věry Čáslavskej dosiahli diagnostikovaním rakoviny pankreasu strop. Bojovala s ňou viac ako rok. Nesťažovala sa, že musela absolvovať operáciu, že nevládala a nehovorila ani o strachu z budúcnosti. Jediné, čo ju hnevalo bolo, že liečba bola na jej vkus príliš zdĺhavá.
Absurdné? Nie, len spôsob ako neprísť o zdravý rozum. „Prečo by som nemala všetko prekrútiť na dobré? Či sa budem smiať alebo plakať v kúte, môj pankreas zostane rovnako malý, nedorastie. Tak sa smejem,“ vysvetľovala svoj životný postoj bývalá olympionička.
Bojuje pre seba aj ostatných
Prianie k 74. narodeninám, ktoré oslávila 3. mája, mala jediné, aby zdravie fungovalo, tak ako má.
„Ja som ešte neskončila, som tu, aby som robila potrebné veci. Pätnásť rokov ma dusili komunisti, ďalších pätnásť som sa dusila sama. Tridsať rokov som zo svojho života odpísala. Preto teraz doháňam, čo sa dá. Môj anjel strážny mal dlho pokoj, tak nech teraz maká,“ smiala sa pred troma mesiacmi Čáslavská.
„Musím bojovať aj pre všetkých ľudí, ktorí sú v rovnakej situácii. Každý krôčik, ktorý urobím, dá silu všetkým ostatným.“
Žiaľ, ani veľké odhodlanie a pozitívna myseľ na pliagu menom rakovina nezabrali.
Věra Čáslavská zomrela v utorok večer v nemocnici, kam ju odviezli kvôli zhoršenému zdravotnému stavu.
Športu obetovala medicínu
Odhodlanie a bojovnosť v nej prebudil šport. Keď chcela byť najlepšia, nemohla robiť nič polovičato.
„Päť hodín denne som s trénermi alebo sama trénovala, k tomu som chodila do práce a večernej školy. Chcela som pôvodne študovať medicínu. Už som dokonca začala navštevovať semináre a stážovala som na operačnej sále alebo pitevni. Lenže gymnastika vyžadovala, čím ďalej, tým viac času. Nedalo sa to skĺbiť, a tak šiel lekársky titul bokom.“
To je však prvá a posledná vec, ktorú musela Věra Čáslavská športu obetovať. Vďaka svojej pozitívnej povahe zostali v pamäti len pozitíva. Okrem množstva medailí si najviac cení uznanie.
„Získavate meno a rešpekt v spoločnosti, to je obrovská devíza, ktorú môžete neskôr zúročiť.“
(zdroj: tasr)Odvážna víťazka
Dobré meno sa však necení v každej spoločnosti. Komunisti Věre Čáslavskej nevedeli prísť na meno. Tŕňom v oku im bola kvôli svojmu podpisu na manifeste Ludvíka Vaculíka „2000 slov“, no definitívne v nemilosti zostala po olympiáde v Mexiko City.
Organizovala sa dva mesiace po vpáde okupačných vojsk v roku 1968. Víťazky v prostných boli dve, Čáslavská a Larisa Petriková.
Pri československej hymne stála naša gymnastka hrdo, pri sovietskej odvrátila hlavu: „Nemala som vopred nič pripravené, prišlo to spontánne,“ spomínala Věra Čáslavská pre Šport na svoj tichý protest. „Cítila som, že musím niečo urobiť. To, že som od okupačnej vlajky odvrátila hlavu, bola pre našich komunistov ťažká rana. Veľmi dobre pochopili, o čo ide.“
Po návrate do vlasti nastalo pre odvážnu športovkyňu peklo. Bola označená za kontrarevolucionárku. Nielenže nemohla súťažiť, ale problémom bolo aj nájsť si prácu. „Maľovala som obrazy, upratovala domy, trvalo to päť rokov,“ spomína Čáslavská. Nakoniec sa na ňu usmialo šťastie a získala miesto ako trénerka na Strahove. Vedená však musela byť pod vymysleným menom.
Manželstvo s despotom
Olympiáda v Mexiku bola v živote gymnastky prelomovou. Jednak prejavila svoj názor na udalosti v domovine, jednak z nej odchádzala vydatá.
Rozprávkovej svadbe v metropolitnej katedrále v Mexiku sa prizerali tisíce športovcov a nešportovcov. Nikto by vtedy nepredpokladal, že dvaja olympionici si po dvadsiatich rokoch manželstva nebudú mať čo povedať. Rovnako ako Věra, aj Josef Odložil bol olympionik a neskôr aj despota.
„Každý deň som musela spisovať výkaz, koľko som za čo minula, za rožky, maslo a Josef to potom kontroloval. Bolo to ponižujúce a hrozné,“ rozpamätáva sa na spomienky, ktoré by radšej vymazala z pamäte.
„Bol agresívny. Veľmi bil dcéru Radku, syna Martina menej. Namiesto toho, aby bol na nich pyšný, dusil ich a deptal.“
Navždy sama
Ukončiť dvadsaťročný vzťah ju nakoniec primali práve deti. Hľadať im nového otca a sebe partnera už nemala odvahu.
„Nechcela som riskovať, že privediem deťom niekoho, kto sa zmení. Nie je to pravidlo, ale mne sa to stalo. S deťmi sme si vystačili. Nevadilo mi ani keď postupne odchádzali. Samotu mám rada,“ obhajovala svoje rozhodnutie zostať sama.
Rozvodom despotický Josef zo života Věry a detí nezmizol. Práve naopak.
Matka otcovraha
V auguste roku 1993 sa na chate stretla Věra s exmanželom. Po krátkom rozhovore sa Josef Odložil, čerstvý mladomanžel a otec malého dieťaťa, vybral do krčmy za svojím synom Martinom z prvého manželstva.
Tam sa obaja nepohodli a pobili sa. Josef zraneniam podľahol. Martin bol obvinený z jeho usmrtenia.
„Martin bol posledný, ktorý s ním bol. Neuveriteľne nás všetci uháňali. Matka otcovraha, syn vrah. Roky som prinášala pozitíve správy, úspechy a zrazu toto. Zničila ma bezmocnosť,“ rozpráva Věra Čáslavská o najhorších okamihoch života.
„Aj keď syn dostal od prezidenta Václava Havla amnestiu, dodnes cíti morálnu zodpovednosť za to, čo sa stalo. Ranilo nás to všetkých.“
Pre dievčatá bola vzorom. Mladé gymnastky túžili byť ako ona. (zdroj: instagram)Stratený prípad
Smrť exmanžela, obvinený syn a absolútna bezmocnosť odštartovala u olympioničky depresie. Zvíťazila nad nimi až po pätnástich rokoch.
„Depresia je hrozná vec. Nechcem sa rúhať, ale je to hádam horšie ako rakovina. Stratila som pätnásť rokov. Viete si to predstaviť?“
Aktívnu ženu choroba premohla. Nevychádzala z domu, nevstávala z postele, nejedla, nepila. Pomôcť jej nedokázali ani na psychiatrii: „V Bohniciach ma odpísali ako nevyliečiteľný prípad. Nespolupracovala som. Lieky do mňa dostávali násilím, nechcela som chodiť na prechádzky, doktor sa vyhrážal, že mi dajú elektrické šoky. Nepomohli ani tie. Raz som sa chcela zabiť, tak som prestala piť aj vodu z vodovodu.“
Vlastný pohreb ju dostal z najhoršieho
Bludný kruh prelomilo až stretnutie olympionikov.
„Konalo sa len kúsok od dcérinho bytu, to rozhodlo. „Všetci sa tam so mnou chceli stretnúť. Stál na mňa rad ako za totality na banány,“ smiala sa pri spomienkach Čáslavská.
„Bolo to milé, ani neviem ako som sa dostala domov. Po tomto zážitku som znova začala objavovať svoje okolie.“
A plánovať vlastný pohreb. Aj keď to znie hororovo, podľa športovkyne to bol jasný znak toho, že je z najhoršieho vonku: „Depresia odchádzala, prichádzala tvorivá chuť.“
Výsledkom scenára vlastného pohrebu bol celovečerný film o Věre Čáslavskej, ktorého sa ujala Oľga Sommerová. „Úplne som sa z depresie dostala v roku 2009, keď som sa rozhodla napísať knihu.“
Športovkyňa celou dušou
Pokojné dni plné radosti z vnúčat a tvorivej práce vystriedali minulý rok dni strachu. Rakovinu chcela 74-ročná športovkyňa poraziť.
„Naozaj to vyzerá, že stále s čímsi bojujem. Šport ma však naučil nevzdávať sa. Netuším, aký vývoj bude mať moja choroba, ale viem isto-iste, že to bude beh na veľmi dlhú trať, možno dlhšiu ako maratón,“ vravela legendárna gymnastka, ktorá získala na olympijských hrách v Tokiu a v Mexiku sedem zlatých medailí, bola štvornásobnou majsterkou sveta, jedenásťnásobnou majsterkou Európy a štvornásobnou športovkyňou roka v Československu.
„Šport ma držal pri živote v ťažkých časoch, naučil ma nevzdávať sa a bojovať aj v zdanlivo jasne prehratých situáciách.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
