O živelného Jozefa Bednárika prišiel divadelný svet pred troma rokmi.

Zdravie ho opustilo 22. augusta. O necelý mesiac mal osláviť šesťdesiate šieste narodeniny. Žiaľ, na zemi to už nestihol.

Milovaný rezeň si zajedol v nebeskej reštaurácii a že nezostalo len pri jednom, je viac než isté.

Krstený bol ako Jozef Daniel Bednárik. Doma ho všetci volali Jojo. Beda tomu, kto ho chcel pekne osloviť Jožko: „Nemám rád zdrobneniny, preto mi aj v divadle hovoria Beďo,“ vysvetľoval v jednom z dávnych rozhovorov režisér. Veľký sympaťák, ktorý občas skričal, ale vždy vedel, ako a kam ľudí potrebuje dostať.

Aj preto diela pod jeho režisérskou taktovkou rástli a premiéry boli vypredané, keď ešte skúšky neboli ani v polovici.

„Nemal vlastný život, jeho životom boli ľudia v divadle. Na javisku, za oponou i v hľadisku,” prezrádza Magda Vášáryová.

Bol usilovný divák

Divadlu skutočne obetoval celý svoj život. Kým si jeho kolegovia máčavali počas leta nohy v mori, on schodil niekoľko topánok, aby si pozrel, čo nové za rok naštudovali svetové divadlá.

„Som častý a usilovný divák. To, čo treba vidieť, vidím a priznám sa, som veľmi zhovievavý divák. Vždy sa snažím prijať koncepciu mojich aktívnejších režisérskych kolegov alebo mojich 'žiakov' za svoju. Najmä vtedy, keď ide o typ predstavenia, ktoré by som si sám nevybral alebo nevedel urobiť,“ priznal majster réžie.

Vyberaný slovník

Jozef Bednárik sa aj na diela, ktoré boli niekoľkokrát spracované, pozeral vždy jedinečne.

Nápady, ktoré vyprodukovala jeho kreatívna hlava, síce občas potrápili hercov, rekvizitárov aj kostymérov, no vždy vynaložené úsilie stálo za to.

Režisér bol známy, že v pracovnom zápale sa nestaral o čas, zdravú stravu ani o vyberaný slovník.

Keď sa na jedno z prvých jeho predstavení prišla potajme pozrieť jeho mama, zostala zdesená, kedy sa stihol slovník slušného chlapca zo Zelenča takto nevkusne transformovať.

Herečky neraz prirovnával k pestrej škále zvierat a nešetril ani mentálnymi poruchami.

Najmä mladé slečny si jednoducho museli zvyknúť, keď sa tak stalo, neraz režisérovi odvrkli späť rovnako štipľavú poznámku.

Režisér je ako podprsenka

Rodičia verili, že sa z ich syna stane aranžér. No nakoniec sa zmierili s tým, že živiť ho bude divadlo. On sám však na režisérske povolanie pozeral s nadhľadom: „Ak sú dobrí herci, tak režisér ani veľmi nemusí byť. Dobrý režisér je ako podprsenka. Nemusí byť, ale ak je, tak celú vec veľmi pozdvihne... Musí však byť naozaj ako tá podprsenka: pevný, nie lacný, odolný, musí byť pružný, nemal by príliš trčať a nemalo by ho byť vidieť,“ komentoval s humorom sebe vlastným.

Režisérsky sa podpísal pod viac ako tridsať diel. Pamätné sú najmä opery Carmen, Don Giovanni, muzikály Donaha!, Jozef a jeho zázračný plášť, Dracula či Adam Šangala.

Takmer ženatý

Divadlu sa mohol naplno venovať aj preto, že mu obetoval rodinu. Jozef Bednárik sa nikdy neoženil a nikdy nemal deti.

„Neoženil som sa preto, lebo neviem, kto by pri mne vydržal. Dvakrát v živote som sa chcel oženiť, ale potom som to v podstate prežrel, že to asi nebude dobré. A teraz, keď sa s tou jednou osobou stretávam, bozkávam sa vždy v zrkadle – dobre, že si sa s ňou neoženil. Ale pozor – potom je ešte ďalšia a to je bohatá dáma, ktorá teraz sponzoruje umenie. To bol môj druhý pokus o ženbu,“ prezradil pred rokmi s priznaním, že on nepotrebuje polovičku, len akúsi kulisu svojho života, čo je pre všetkých neprijateľné.

Sympatizoval s gaymi

Vďaka spôsobu jeho života a absencii mileneckých škandálov sa dlhé roky špekulovalo o Bednárikovej inej orientácii.

„Orson Welles raz povedal, že režiséri po šesťdesiatke začnú mať radšej Rómeov ako Júlie, ale nie je to tak. Som len priaznivec gayskej komunity, ktorá nám veľa dala, ale gay nie som,“ vyjadril sa k tejto téme majiteľ viac ako dvoch stoviek šálov, ktoré nosil údajne preto, aby odpútal pozornosť od pribúdajúcich kíl.

Tých sa počas dlhých rokov v divadle na neho nalepilo neúrekom.

Smrteľné hriešisko

Jedlo bolo po divadle Bednárikova najväčšia vášeň. Dokázal o ňom rozprávať tak poeticky, až sa zbiehali slinky. S humorom dokázal popisovať aj diétne úlety.

„Keď už zhreším, tak veľkolepo! Sadnem na autobus a idem do Viedne k Figlmüllerovi na rezeň s priemerom päťdesiat centimetrov a na vlažný zemiakový šalát s kôprom. To nie je hriech, to už je hriešisko priam smrteľné. Vždy sa z neho kajám aj tridsať dní.“

Na jeho ceste za štíhlou postavou ho vždy zrádzal vlastný nos: „Ak by jedlá nevoňali, tak by ma až tak veľmi nelákali. No stačí mi zájsť si napríklad na nitriansku autobusovú stanicu a počuť škvrčanie langošov na voňajúcom oleji, pocítiť vôňu bublajúcej gulášovej polievky alebo zavoňať cesnakové lokše v bratislavskej Starej tržnici. Vtedy sa zo mňa stáva slaboch, hriešnik, handra, vecheť.“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.