Komentátor musí priznať, že netuší, čo je to „dodatočný sudca" (akože zástupca keď hlavný ochorie?).
Na rozdiel - napríklad - od sudcu z ľudu, na čo si spomína z jednej vlastnej kauzy, keďže hlúpejšieho človeka dovtedy nestretol...
Odhliadnuc od nevedomosti, že o čom je reč, Radoslava Procházku, ktorý ohlásil kandidatúru do Luxemburgu vzápätí po zložení straníckej funkcie, by autor ani za dodatočného, ba ani za nadbytočného sudcu nenominoval.
Napriek paradoxnej skutočnosti, že mimo nebohého Ernesta Valka je Procházka zrejme najlepší a najrozhľadenejší právnik, aký kedy šliapal zem v slovenskej politike.
Jeho krátka kariéra v tejto subkultúre sa totiž po raketovom vzostupe už len plnila udalosťami a podozreniami, ktoré maľujú natoľko veľké pochybnosti nad jeho morálno-vôľovou spôsobilosťou, že u advokátskej komory, ktorá ho navrhla, sa dá hovoriť o regulárnom zlyhaní.
V tom Luxemburgu nejde „iba" o spravodlivosť - aj keď, primárne iste - ale tak trochu aj obraz krajiny.
Takže námietka, že čo chcete od Procházku, pozrite sa na osoby a obsadenie slovenských súdov, má značnú trhlinu.
Tú zvýrazňuje i skutočnosť, že Slovensko má chronický problém s nomináciami na súdy do Štrasburgu i Luxemburgu, keďže po vypočutí (skúškach) sú kandidáti bežne posielaní domov pre nespôsobilosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
