Ostatnú nedeľu vo veku osemdesiatjeden rokov zomrel v nemocnici v Podunajských Biskupiciach známy televízny komentátor Karol Polák. Zdanlivo zdravý muž podľahol ťažkej chorobe. Jeho nezameniteľný hlas, briskný humor a fantastický športový prehľad navždy zostane v archívoch a pamäti nielen športových fanúšikov.
Karola Poláka poznali aj tí, čo nevedia rozlíšiť tenisovú loptičku od golfovej. Jeho hlas bol nenapodobiteľný a rozpoznateľný po dvoch slovách. Bol jeho značkou a vďaka nemu pre imitátorov ľahkou korisťou.
Nevadilo mu to, zabávať sa vedel na sebe aj na druhých, hoc k tomu smiechu občas došlo až dlho po udalostiach. Že šport jeho život poznamená, bolo jasné už od kolísky.
Rodák z Bratislavy mal otca futbalistu, on sám ešte ako dorastenec stál v bráne a neskôr aj pod basketbalovými košmi.
Keby mu vtedy niekto povedal, že raz sa bude živiť komentovaním iných športovcov, vysmial by ho.
Operný spevák a herec
Rodičia v malom Karolovi veľmi skoro okrem talentu naháňať loptu objavili aj ten hudobný.
„Dali ma na husle. Mám za sebou päťročnú hudobnú školu aj s absolventským koncertom. Bývali sme na Zochovej ulici v Bratislave, kde bol kapucínsky kostol a tam som chodieval spievať na chór.“
Organistka bola z neho taká unesená, že mu predpovedala kariéru operného speváka a na jej popud sa ocitol na konzervatóriu.
„Potom prišiel do divadla Janko Borodáč, už vtedy pedagóg na VŠMU a povedal: „Karol, vykašli sa na tú operu, hlas máš dobrý, dobre vyzeráš, z teba bude herec!“ Vlastne ma prevelil z konzervatória na Divadelnú fakultu VŠMU, kde som neskôr končil napríklad s Oldom Hlaváčkom alebo Milošom Pietorom. Počas štúdia som hrával v jednej malej kapele ako huslista, moderoval v Divadle hudby a chodil aj do rozhlasu na nočné služby ako hlásateľ.“
Našli ho na ulici
Práve rozhlasová skúsenosť nadobro rozhodla o jeho životnej profesii.
„V auguste 1958 som sa už chystal do Martina, kde som dostal angažmán. Vtedy som stretol na ulici Dušana Gábora, ktorý pracoval v televízii ako šéf hlásateľov. Potrebovali zaskočiť za Gustíka Täubera, ktorý ochorel. Ty máš skúsenosti, už si sedel za mikrofónom, vravel a ani nečakal na odpoveď. Odviezol ma na Kamzík a večer som už hlásil Televízne noviny,“ spomínal na svoje začiatky.
„Ale veľa nechýbalo a skoro som skončil o tri dni,“ smial sa po rokoch na historke, z ktorej mu vtedy do smiechu nebolo ani náhodou.
„Zomrel prezident Antonín Zápotocký a novým sa stal Antonín Novotný. Ja som v správach zahlásil v reportáži meno zosnulej hlavy štátu. Okamžite boli telefonáty z ÚV – vyhodiť, sabotáž, čo je to tam za debila. Po skončení správ som sa bál vyjsť z hlásateľne. Vyšiel som a tam námestník: Ty krepáň! Čo si to rozprával! Už som bol jednou nohou von z televízie, ale zachránili ma.“
Obľúbený Manfred
Našťastie občasné prehrešky mu v televízii nakoniec tolerovali viac ako tridsať rokov. Niektoré sa stali vďaka adrenalínu z priameho prenosu, niektorým na svet pomohol Polákov zmysel pre humor.
Pamätný je najmä ten, ktorý vznikol počas komentovania atletického mítingu v Postupime, kde štartoval vtedajší majster Európy v behu na 100 metrov Manfred Kokot.
„Povedal som: „Ten Kokot vyhral suverénne a naši dvaja šprintéri Mandlík a Janeček boli siedmy a ôsmy,“ teda predposledný a posledný. Na to som povedal, že aká škoda, že u nás doma nemáme takýchto Kokotov.
Následne telefón z Prahy: „Soudruhu, tos nemoh říct nějak jinak?“
Špička
Jeho športom číslo jeden bol stále futbal, neraz vravel, že je to jeho láska na celý život, no stal sa spoľahlivým komentátorom, aj keď šlo o krasokorčuľovanie a prakticky akýkoľvek šport.
Komentátori boli zvyčajne dvaja a športov veľa, preto sa flexibilita cenila.
„V mojej profesii som sa vypracoval na špičku, čo by som v herectve sotva dokázal, to by som sa musel stať národným umelcom v národnom divadle,“ pripomínal často, že jeho kariéra sa začínala štúdiom herectva.
Byť špičkou si vyžadovalo absolútne nasadenie. Do posledných chvíľ uprednostňoval pri práci len pero, nemal počítač, internetu sa vyhýbal, vôbec ho nepoužíval, a predsa mal rozsiahly bohatý archív s množstvom informácií, udržiaval si stále dobrý prehľad v športovom dianí.
Spätý s mikrofónom
Karol Polák odišiel z televízie v roku 1991 po tom, čo sa nepohodol s vedením. Napriek tomu stihol za viac ako tridsať rokov nesmierne veľa.
Zúčastnil sa na šiestich zimných a šiestich letných olympijských hrách, siedmich majstrovstvách sveta a siedmich majstrovstvách Európy vo futbale, s mikrofónom v ruke približoval neopakovateľným spôsobom tridsaťdva majstrovstiev sveta a Európy v krasokorčuľovaní, tridsať ročníkov Pretekov mieru a mnohé iné významné športové podujatia.
Po odchode z televízie pracoval v stávkovej kancelárii, moderoval súkromné akcie a rozhlasové relácie a z času na čas sa objavil všade tam, kde to žilo športom.
Ľúbil Košičanku
S jeho láskou k mikrofónu sa museli zmieriť aj ženy, ktoré mu vstúpili do života. O prvenstvo museli bojovať vytrvalo a nevydržala to každá. Karol Polák sa len štyri mesiace pred smrťou tretí raz oženil.
Z prvého manželstva má dcéru Vieru, z druhého syna Karola. Práve druhé manželstvo s Evou nebolo najšťastnejšie, no dal by sa k nemu dať prívlastok zvláštne.
Trvalo dlhé roky a rovnako dlhý čas svoju vtedajšiu manželku komentátor podvádzal s Agátou.
Spoznali sa na košickom maratóne: „Mal som vtedy štyridsaťsedem, Agáta dvadsaťsedem. Ona je Košičanka a ja som sem každý rok chodieval komentovať maratón. Zbadal som ju na recepcii hotela Slovan a začali sme spolu chodiť.“
Láska overená rokmi
Problémom však bola zákonitá manželka: „To bol obrovský problém a korunu tomu nasadila Agátina mama a sestra, ktoré napísali mojej manželke list, či vie, s kým sa stýkam. Samozrejme sa doma skloňovalo slovo rozvod, no nakoniec mi manželka povedala, že som bol, som a stále budem kurevník, tak že to so mnou už nejako vydrží.“
Manželka Eva zomrela minulý rok na zástavu srdca, Karola Poláka to vzalo, no po pár mesiacoch sa rozhodol už ako vdovec opäť oženiť. Vzťah so svojou láskou spečatili pred oltárom v septembri 2015.
„Agáta si v Košiciach vytrpela svoje, stále jej vraveli nech sa na mňa vykašle, že ju aj tak odkopnem. Veľmi si cením, že tým tlakom odolala. No a keď zomrela moja žena, cítil som morálnu povinnosť požiadať ju o ruku. Samozrejme aj preto, že sa máme radi a preto, že nám tá láska vydržala toľko rokov,“ vysvetľoval svoje pohnútky v jednom z posledných rozhovorov.
Posledné zbohom
Agáta sa o Karola starala do poslednej chvíle. Aj keď to navonok vyzeralo, že smrť prišla z úplného zdravia, nebolo to tak.
Pre problémy s trávením museli komentátora hospitalizovať ešte na začiatku decembra, podrobil sa operácii, ktorá dopadla dobre, no stav sa opäť skomplikoval krátko pred prepustením.
„Po druhej operácii sa začal opúšťať, mal veľké bolesti pre preležaniny. Bol utrápený,“ prehovorila o posledných chvíľach svojho manžela Agáta.
V nedeľu 17. januára nadránom mu zlyhalo srdce.
Autor: Spracovala Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
