Legenda slovenskej a českej hudobnej scény zakončila uplynulý štvrtok svoje turné v Košiciach.
KOŠICE. Elán je ako víno, rokmi zreje do nevídaných kvalít a ani náhodou sa nedá hovoriť o posledných výdychoch. „Ľudia nechcú, aby sme skončili, tak hráme ďalej,“ zhodla sa kapela.
Elánu chýbajú do päťdesiatky tri roky. Dvaja jeho členovia oslávili pred časom šesťdesiatku, tretí už má pár rokov po nej. Keď však stoja na pódiu, máte pocit, že sú pred vami tridsiatnici.
Keď počas zvukovej skúšky Jožo Ráž „len tak“, bez publika, spieval notoricky známe hity, znelo to ako z najkvalitnejšieho cédečka. Žiadna únava, nechuť hrať alebo nútenie sa by ste z toho necítili.
Elán prišiel odohrať koncert pre ľudí a tí sú preň nad všetkým.
Aj v šatni s cigarou v ruke a vyberaným nápojom to Ráž pre Korzár potvrdil: „Mimoriadne sa tešíme na našich fanúšikov, ktorých milujeme a pre ktorých budeme hrať, kým budú chcieť.“
Po koncerte bol žúr
Koncertov už zďaleka nehrajú toľko ako kedysi, ročne ich je do pätnásť, z toho časť v Čechách, a tak bol košický koncert doslova hudobným sviatkom.
„To publikum je svojské, východniari majú svoje...,“ nechal sa na adresu publika počuť Jožo Ráž.
Jano Baláž si zas spomenul na koncert spred niekoľkých rokov v amfiteátri: „To bol masaker, ale doslova a dopísmena. Dokonca tam jedno dieťa pritlačil dav a Jožo ho viezol do nemocnice, ale koncert bol fenomenálny. Na východ, a Košice špeciálne, máme širokospektrálne spomienky,“ smeje sa hudobník.
Do týchto spomienok patria aj pokoncertné párty, tej aktuálnej sa chlapci nevedeli dočkať. „Dneska bude žúr, nešoférujeme a spíme v Košiciach.“
Médiá neznáša
Čas medzi zvukovou skúškou a samotným koncertom trávi kapela najčastejšie v šatni. Jožo si tradične užíva svoje milované cigary a relaxuje.
Len veľmi nerád privolí návštevu médií, tie totiž neznáša, čo bez okolkov priznal aj pri našom rozhovore: „Lezú mi na nervy, ale nejde to bez nich, lebo chceme byť populárni. Bez popularity sa populárna hudba robiť nedá, keby sa dala, tak s novinármi nejednám,“ nedáva si frontman servítku pred ústa.
Ak mu začnete oponovať, že Elán predsa populárny už dávno je, okamžite má odpoveď: „Ale musí byť ešte populárnejší. Dostať sa hore je ťažké a zotrvať tam stokrát ťažšie.“
Keď povedia nie, prestanú
Čo je to drina, pritom skupina veľmi dobre vie. Nekonečných jedenásť rokov trvalo, kým sa Elán posunul z hrania v garáži vyššie.
„To si dnes niektoré kapely nedokážu predstaviť, že by jedenásť rokov hrali, kým by sa niečo stalo. Preto už žiadny iný Elán nevznikol,“ vysvetľuje Vašo Patejdl.
A prečo doteraz nezanikli? „Budeme hrať, kým nás budú chcieť, keď niekto napíše nech nehráme, tak prestaneme,“ vysvetľuje klavirista a Jožo ho hneď preruší: „Takí už píšu, ale my počkáme, kým ich bude päť miliónov.“
Okrem fanúšikov je dôležitý aj režim skupiny. V súkromí sa nikto z členov nestretáva, na skúškach, ktoré sú viac než výnimočné, rodiny nerozoberajú, dokonca spolu nechodia ani na pivo.
Zato na pódiu im to šliape ako najzohratejšej partii kamarátov.
Partia. Odohrala za dve hodiny dvadsaťosem piesní. Vypredaná Steel aréna spievala od prvej až po poslednú. Foto: Judita Čermáková 
Pohodička podľa Elánu. Pred koncertom sa v šatni občerstvujú a debatujú. Foto: Judita Čermáková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
