Zdravie mu našťastie slúži, takže si ju užil so všetkým, čo k tomu patrí. V džungli stretol jaguára, anakonda sa na jeho žiaľ na „rande“ nedostavila. Už dnes sníva o ďalšej ceste a nemalo by ísť o nič menšie ako Špicbergy. Exprezident Rudolf Schuster nám v rozhovore prezradil i to, či hľadá lásku a naznačil svoje obavy zo situácie na Ukrajine.

Ako bolo v Brazílii?

- Treba povedať, že v mojom veku sa vybrať na takú cestu je odvaha, ale v slabej chvíli som to prisľúbil a potom som už necúvol. Bola to celkom veľká výprava, lebo išli aj syn a dcéra, vnučka, neter brala dvoch synov plus priateľku jedného z nich. Ovládať toľkých ľudí nebolo ľahké.

Vy ste teda išli ako schusterovský klan.

- Tak nejako. Išlo mi hlavne o tú štvrtú generáciu, čiže o vnučku, keďže môj otec bol prvý cestovateľ z rodiny a v 27. roku sa vybral do džungle. Prejsť vyše 12-tisíc kilometrov okolo vnútrozemia Brazílie, v tom čase, keď sa dalo len plaviť po riekach a presekávať sa džungľou mačetami... Ako decko som sníval o tom, že raz pôjdem po jeho stopách, pretože u nás sa nerozprávali rozprávky o kráľoch a princeznách, ale my sme boli vždy v džungli s indiánmi, krokodílmi, zlatkopmi a jaguármi. Aj preto bola naša rodina vždy zviazaná. Ja som bol predtým v Brazílii dvakrát, raz so synom a dcérou, takže teraz som to chcel dopriať aj vnučke.

Nevznikla ponorková choroba, keď ste spolu trávili odrazu všetok čas v podstate celý mesiac?

- Boli veru zaujímavé chvíle. Ja som bol totiž ten zlý muž a diktátor, ktorý ich budí skoro ráno, všetko riadi, namiesto lepšieho hotela vyberá len obyčajný... Bol som proti všetkým ako Jirásek, lebo oni sa spojili a vnučka, ktorá sa tvárila pred cestou hrdinsky, zistila, že to nie je prechádzka lesom, ale treba občas aj spávať pri pavúkoch a... Sú tam len miniubytovania, kde je síce voda, ale hrdzavá... Až tak sa to nepáčilo. Ale demokracia by tam nefungovala, musel som to jednoznačne riadiť. Boli to momenty, ktoré mi nedodali na pohode, ale ja som bol tvrdý a zahlásil, že kto chce, môže ísť domov, každému zaplatím letenku. Všetci však vydržali a teraz sú radi. Videli všetko to, čo ja pred rokmi.

Istým spôsobom vás to ako rodinu určite aj utužilo.

- Tam bolo občas napätie, na expedíciách je to tak, aj mi kúpili v Riu čiapku Boss. Ale myslím, že sme si odniesli skvelé zážitky.

Z čoho máte po výlete najväčšiu radosť?

- V džungli sme videli jaguára, a to bolo šťastie, lebo sa mi to podarilo prvýkrát. Bolo to na brehu rieky Kuiaba v Pantanale. Ležal si na brehu a po chvíli odkráčal do džungle. Urobil divadlo a odišiel. Aj som ho odfotil a nafilmoval, hoci sa čln kýval. Také veci ako pirane, krokodíly na meter od nás, tapíry, to už vnímam takmer ako samozrejmosť. Chcel som to dožičiť rodine. Išli sme aj na miesto, kde vedeli, že žije anakonda, ale nejako na rande tentokrát neprišla.

Ako ste to zvládali fyzicky?

- Prefúkalo ma na rieke Paraguaj, kde som to neodhadol a keďže sme sa tam zdržali na člne do noci, nachladol som. Všetci sa už tešili, že možno aj budú mať voľno a pôjdu na nákupy, ale nie. Zvládol som to.

Ako ste na tom s exotickou stravou? Ochutnávate miestne, možno nie vždy príliš vábne, lahôdky?

- Priznám sa, že na toto som sa nikdy nedal. Ja napríklad nejem ryby, ani morské potvory, ani kurčatá mi nechutia. Lenže v Brazílii je perfektné hovädzie mäso. Bolo čo jesť. Samozrejme, do džungle sme si museli brať jedlo so sebou.

Takže paštéty a rožky.

- Tie sme si so sebou zo Slovenska nevzali, ale nejako sme si pomohli. Hladovať sme nehladovali.

Cítili ste aj nostalgiu, keďže ste niektoré z týchto miest navštívili už tretíkrát?

- Naozaj sa mi niečo podobné prihodilo, keď som navštívil, ako ich nazývam, našich rodinných parecízskych indiánov a uvedomil som si, ako ide čas. Keď som ich pred rokmi zvečnil, boli to malé deti, dnes sú z nich už rodičia. Predsa len 1991 - 2014, je to pár rokov. Ale bol som šťastný.

Nebáli ste sa cudzokrajných chorôb?

- No viete, ono je to tak. Už tretíkrát som bol, dcéra je lekárka... Zvažovali sme to, aj sme konzultovali. Horšie je to v čase monzúnových dažďov, keď je viac komárov a hrozí malária, ale v auguste je to bezpečnejšie. Mal som to odskúšané, samozrejme, že sme boli zaočkovaní proti zimnici. Inak by nás ani k indiánom nepustili, to musíte na úradoch predložiť potvrdenia. Sú tam na to veľmi prísni.

Po takom výlete nie je jednoduché privyknúť si na tunajšiu každodennosť. Pomohla vám ako vášnivému hubárovi aspoň záplava húb v lesoch?

- Práveže takto to nie je zaujímavé. Nadšený som vtedy, keď nikto nič nenájde, len ja. Teraz ma to nebaví. Radšej nech ich je málo a nájdem ich len ja, také dva-tri, a urobím si praženicu s cibuľkou, ako my Medzevčania zvykneme.

Podľa mňa vám v hlave už teraz hlodá myšlienka na nejakú ďalšiu ďalekú expedíciu. Však je to tak?

- Musím pravdu povedať, že ešte mám jeden sen. Len dcéra už o tom nechce počuť. Priznám sa, keď som sa pozrel na mapu, kde som všade bol, tak tam je jedno biele miesto. Okolo Severného pólu som prešiel ako veľvyslanec kanadskú časť celú, Aljašku tiež, bol som z ruskej strany na Kamčatke a Čukotke, tiež na ostrovoch Franza Jozefa... Nemám prechodenú jedine nórsku časť, a to sú Špicbergy. Potom by sa okruh uzavrel. A potom ma ešte láka Antarktída z východnej strany, z Chile... Plány sú.

Sny musia byť. Zdravíčko vám našťastie slúži, tak prečo nie.

- Tak neviem, zatiaľ som všetko vydržal. Hore vedia, dokedy tu budem úradovať a v akom stave. Zatiaľ, chvalabohu, po tej mojej chorobe som nečakal, že to bude také dobré. Je to aj o tom, že sa musíte ani nie tak pestovať, ale žiť normálnym pestrým životom. Tenis hrám stále štvorhru, čiže udržiavať kondíciu, nežiť v alkohole, neholdovať nočnému životu. To nikdy nebolo moje.

Neuvažovali ste ešte nad tým, že by ste do svojho života vpustili lásku? Dvom sa žije vždy krajšie.

- Nie. Mne je s dcérou dobre. Nehovorím, ja sa rád stretávam, mám spoločnosti, kde sa cítim dobre a také, ktorým sa vyhýbam. Ako každý človek. Myslím si, že si v mojom veku treba zachovať priateľstvá a dobrý vzťah k ľuďom. Už by som si však nevedel predstaviť, že by som mal trvale s niekým žiť. To už nie.

Aj keď sa o politike nechcete baviť, aspoň okrajovo, čo hovoríte na situáciu na Ukrajine? Predsa len je to blízko nás a vy ako bývalá hlava štátu na to iste máte vyhranený názor...

- Nie je to dobré. Poviem vám pravdu, že sa toho obávam. Často ani nedoceňujeme, akú zohrával bývalý ukrajinský prezident Leonid Kučma veľmi dôležitú úlohu. On bol ten, ktorý udržiaval dobrý vzťah a akúsi rovnováhu so západom aj s Moskvou, pretože Putin ho dosť rešpektoval. Ostatne vidíme, že aj dnes zohráva vo vyjednávacom tíme dôležitú úlohu. Vedel, že je Ukrajina, keďže je ako odhodené dieťa, nebezpečná. Práve preto tam bolo treba prezidenta, ktorý udržiava rovnováhu. A Janukovič sa, žiaľ, preorientoval na Moskvu, čo bola chyba. Bude sa musieť urobiť kompromis. Na východnej Ukrajine nebol najlepší ťah začať bojovať proti ruštine. A možno aj my sme urobili chybu, mali sme ich viac podporovať, aby to nedošlo tak ďaleko. Predsa len, Rusko nie je Ukrajina, je to veľmoc, s ktorou sa nedá len tak ľahko mávať.

Takže čo by ste navrhovali?

- Myslím si, že jediné riešenie je zastaviť najprv krviprelievanie a ísť to riešiť diplomatickou cestou. Lebo nám ako susedom, keď sa pohne tá veľká Ukrajina, hrozí... Ľudia zatiaľ ostali doma, ale keby vznikla občianska vojna alebo čo, tak sme prví na rane a až vtedy by sme si uvedomili, čo to je, prichýliť toľko ľudí. Pravda je, že by sme mali postupovať jednotne. V tom vidím trošku chybu. A najhoršie je to, že Ukrajina nie je v NATO a vziať ju tam len tak z ničoho nič nie je také jednoduché. Najhlavnejšie je teraz zastaviť vojnový požiar a potom môžeme rokovať a rokovať. A ešte musíme dbať o to, aby sa Ukrajina ekonomicky nezrútila.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.