Herečke Zuzane Šebovej v redakcii nepovieme inak ako Inči z Paneláka, jej postava jednoducho zľudovela natoľko, že reálne meno si občas treba vygugliť. Navyše mimo kamier je presne taká uletená ako jej postava. Veselá, vtipná, s frekvenciou asi tisíc slov za minútu dostane okamžite každého. S partnerom Michalom Kubovčíkom (panelákový Jogi) sa dokonale dopĺňajú. On rozvážny a hĺbavý, ona stelesnené šidlo.
Stretávame sa na košickej hosťovačke divadla GUnaGU medzi dvoma predstaveniami. Herci bývajú nevrlí a rozhovory zásadne odmietajú, keď ich ešte čaká šichta. Vy ste bez problémov súhlasili.
- Ja mávam celé dni takéto strihové. Aj v Bratislave doobeda skúšam, poobede točím, večer hrám. Každé z toho je navyše iná postava. Musím to tak vedieť prepínať, život ma naučil. Ale asi keby som hrala Annu Kareninu, tak by som sa pätnásť minúť pred výstupom potrebovala sústrediť.
Musíte byť po takom dvojzáprahu poriadne vyšťavená.
- Ani nie, keby som bola doma, tak aj tak behám kade tade. Teraz som na výlete, tak oddychujem celý deň, len poobede si zahrám.
Takže pre vás je to vlastne oddych.
- Stále sa na to hrozne teším. Pre hercov je to relax, vedia, že sa nič iné nebude diať, stačí len odohrať predstavenie. Aj teraz sme boli na obede, na kávičke. Večer sme na izbe posedeli s dievčatami, tak sme mali taký pocit ako v tábore. Ja som mala aj z vlaku hrozný zážitok. Vlaky milujem, celý čas som nadšená pišťala, že ideme vlakom. Jedálenský vozeň bol ako lusk.
GUnaGU do Košíc príliš nechodieva. Je to na nás cítiť, že nie sme na tento štýl hier zvyknutí?
- Ťažko povedať, máme veľmi dobrých divákov aj doma, to by som si nedovolila ich porovnávať. My už na začiatku cítime, či to bude lepšie alebo horšie.
Stíhate ich vôbec vnímať?
- Dnes som vnímala, že si niekto asi desať minút rozbaľoval cukrík. Po deviatich minútach som sa do hľadiska veľmi škaredo pozrela a potom, keď som vravela repliku „Viem, čo ste dnes jedli", tak som pridala, aj kto si cukrík otváral. Také občas dám zo srandy. Vtipné je, keď sa na javisku niečo je, to nastane okamžite šum a hladnejším divákom tečú sliny.
Držali ste niekedy diétu?
- Raz ma kamarátka nahovorila na tu deväťdesiatdňovú diétu, to bol masaker! Samozrejme, že to najprv fungovalo, povzbudzovali sme sa a zvládli to, ale po mesiaci bolo všetko naspäť. Takže to bolo absolútne jedno. Začali sme v lete, tak to nebolo také strašné, melóny, jablká, hrozno, zapijete vodou a vybavené. Lenže potom prišli hody, vinobranie a všetky tie lokšové záležitosti. Tam už to bolo stratené, ale hlavne, že som si myslela, že si tú váhu budem udržiavať. Po dvoch dňoch sa to zas zlialo do toho istého gulášu.
Ešte stále si netykáte s kuchyňou?
- No my sme hlavne od rána od siedmej do polnoci mimo domu, to naozaj nie je kedy variť. Možno je to taká výhovorka, neviem, ale niekedy prídem domov na hodinu, len si vymeniť veci na predstavenie a idem ďalej. Ja si to zatiaľ tak hovorím, možno keby som mala čas, tak už musím povedať „Mám čas, neviem variť." Takže zatiaľ hovorím, že nemám čas a preto neviem variť. Čo bude ďalej uvidíme, občas sa niečo posnažím. Aj minule som navarila a prežili sme, ale moc to nehrotím.
Máte také jedlo, že aj keby vám ho naservírovali o polnoci s nadšením beriete lyžicu a poriadne sa napcháte?
- Strašne ľúbim jordánske kura, ktoré robieva moja mamina. Je to recept podľa herca Vlada Durdíka. Robil ho v nejakej kuchárskej relácii, my sme ho skúsili a odvtedy sme namotaná celá rodina. Robí sa so škoricou, kečupom a cesnakom, najprv to tak zvláštne znie, ale je to neuveriteľne dobré. Niekedy ho mamina spraví len kvôli mne, aby ma potešila. No a sladkosti, to je najhoršie u mňa. Čokoládky, a tak...
Vôbec to nevidieť!
- A ešte sladké malinovky, ale to sa musím pochváliť, že už asi dva mesiace sa snažím obmedzovať. Naozaj, tie dva najznámejšie slovenské nealkoholické nápoje sú pre mňa najviac. Jeden čierny a ten druhý žltozelený, to je brutál. Tak som si povedala, že to skúsim.
Takže fičíte na čistej vode?
- Áno snažím sa. Ja som už bola otrokom týchto sladkých nápojov.
Ešte stále nežijete v spoločnej domácnosti s Michalom (Zuzanin partner Michal Kubovčík pozn. red.)
- My vlastne bývame spolu, ale tak na striedačku, raz sme u neho, raz u mňa. Stále to striedame, chodievame hore-dole. Môj byt je bližšie k jeho divadlu a vlastne aj k môjmu, takže bývame podľa potreby. A tým, že beháme celý deň, tak je to praktické.
Nie je to komplikované fungovať v dvoch bytoch?
- Nie, vyhovuje nám to, je to takto zatiaľ v poriadku, veľa cestujeme a všelikde chodievame, tak si to vieme zmanažovať, aby boli všetci spokojní.
A psík Luiko na vás doma čaká.
- Teraz je napríklad v psom hoteli, ale inak skoro všade chodí so mnou.
Ako trávievate voľný čas?
- Keď je čas, tak sa chodievame do prírody prejsť so psíkom, ja strašne rada chodím do kina a hlavne sa obaja snažíme byť s rodinami. S Miškovou, s mojou, s jeho sestrami, s mojou sestrou, keď už máme voľno, tak ideme za jednými, za druhými, aby sme ich videli.
Čo robí o jedenásť rokov mladšia sestra?
- Študuje muzeológiu, pomaličky sa snaží zaradiť do pracovného života. Druhá herečka z nej určite nebude, má rada hudbu, tanec, spev, ale tam to končí.
Na VŠMU ste nikdy nechodili. Nelákalo vás to teraz neskôr ísť opäť študovať, boli by dve študentky v rodine.
- Asi nie, už sa tomu venujem dlho, prax mám, tým, že som bola na konzervatóriu, tak by to už asi bolo zbytočné. Učí sa tam v podstate to isté, herectvo nie je povolanie ako lekár, právnik, že po šiestich rokoch idete do praxe a až potom zistíte, či na to máte alebo nie.
Ako sa má Inči z Paneláku?
- Rodí! Už na mňa dnes dve panie na ulici vykrikovali: „Ta to máte vankúš. To nemáte svoje!"
Nie je to s tým umelým bruchom náročné?
- Je to sranda, mám jedno väčšie a jedno menšie brucho. Minule sme na nakrúcaní, len tak sedeli na sedačke a mala som na tom brušisku položený tanier. Pripadalo mi to dosť praktické...
Kedy sa teda chystáte v Paneláku porodiť?
- No po pravde, stalo sa to už 14. augusta. S Jogim sa nám narodila Valentínka. Má päťdesiattri centimetrov a štyri kilá. Ako by Inči povedala: "Veľké to bolo jak hovado."
Joginko bol pri pôrode?
- Nie, nie, radšej šiel na chodbu, kde z toľkej nedočkavosti zaspal.
Vráťme sa do reality, vlastné baby je v pláne?
- Hádam to raz príde, uvidíme kedy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
