Taký by mal byť podľa môjho názoru chlap. Džentlmen, vtipný, pracovitý, starostlivý, odvážny a navyše maximálne úprimný. Richard Stanke sa v našej úzkoprsej spoločnosti nebál otvorene priznať k inej sexuálnej orientácii a tvrdí, že sa mu tak žije oveľa ľahšie. S partnerom vychováva syna Vojtíška a jeho život sa vďaka tomu radikálne zmenil. Od cestovania po svete k preliezkam a toboganom. Práve vďaka tomu je však teraz šťastný.

V poslednom čase bolo v súvislosti s vami najväčšie haló okolo kontroverznej divadelnej hry Malomeštiakova svadba, v ktorej hráte. Nechali ste sa počuť, že je to v poriadku a oproti iným európskym moderným divadelným produkciám je to ešte jemný odvar. Nie každý herec má však odvahu účinkovať v kontroverznom projekte. Ste teda trošku rebel, ktorý cíti potrebu otvárať nové cesty umeniu? Lebo divadlo treba samozrejme tiež posúvať vpred.

- Myslím si, že keď je to umelecky podložené a kvalitne urobené a že to nie je len pre nejaký efekt šokovať diváka, tak to má zmysel. A hlavne to bola veľmi dobrá spolupráca s režisérom Diegom de Brea zo Slovinska, s ktorým sme už predtým spolupracovali na predstavení Coriolanus. Hlavne to bola úžasná škola, lebo je naozaj špičkový európsky režisér. Myslím si, že pre každého herca je radosť s ním pracovať.

Hercov však väčšinou rozhodí, keď diváci z predstavenia odchádzajú. Vy ste si to vraj v zápale hrania ani nevšimli.

- Priznám sa, že nejako nevnímam, kto kde sedí. Je typ hier, pri ktorých jednoducho herec nemá možnosť zistiť, kto je v publiku. Samozrejme, sú aj hry, keď reakcie publika hru a jej atmosféru ovplyvňujú. Tu to však nehrá žiadnu úlohu a myslím si, že by to tak malo byť. U nás tiež ešte ľudia nie sú naučení na to, že keď sa im niečo nepáči, majú to dať nejakým spôsobom najavo. Hoci aj odchodom. A to nie len čo sa týka divadla, ale aj vo všeobecných občianskych veciach. Ostýchajú sa prejaviť názor, alebo sa boja zasmiať.

Myslíte si, že je na Slovensku spoločnosť vo veľkej miere malomeštiacka?

- Myslím si, že je. Súvisí to však logicky aj s tým, že jednoducho rozloženie mestského a vidieckeho obyvateľstva je predsa len v porovnaní či už s Českom, alebo inými štátmi, trocha iné a že naozajstných miest v pravom slova zmysle na Slovensku veľa nie je. Takže... Určite to s tým súvisí.

A napriek tomu, že si to uvedomujete, ste nemali problém odhaliť svoje najintímnejšie súkromie a orientáciu. Prečo toľká úprimnosť? Všetci vieme, že je naozaj veľmi málo ľudí, ktorí sa na to odhodlajú.

- Tak ja si myslím, že keby... Je to asi veľmi individuálne.

Žije sa vám takto ľahšie?

- Určite. Samozrejme. Myslím, že ... Ono každá vec, ktorá sa nejakým spôsobom kamufluje, alebo každá neúprimnosť, sa nejakým spôsobom skôr či neskôr prejaví. A myslím, že ľudia sú dosť vnímaví na to, aby to nejakým spôsobom vycítili a odhadli.

Napriek tomu to chce veľkú odvahu, najmä teda v našej spoločnosti. Možno keby sme žili inde, nebol by dôvod na takéto otázky...

- Asi je najdôležitejšie, v akom okruhu ľudí sa pohybujete. To je pre mňa podstatné. S akými ľuďmi komunikujem a s akými sa stretávam. Takže sa obklopujem ľuďmi, ktorí sú mi blízki, s ktorými sa o tom všetkom rozprávam a logicky asi nebudem vyhľadávať takých, ktorí majú opačný názor.

S priateľom vychovávate synčeka. Vojtíšek je teraz tuším prváčik?

- Áno. (Úsmev.) Máme to veselé.

Aj sa s ním učíte?

- Robíme si úlohy, píšeme písmená, čítame spolu... Ide mu to veľmi dobre. Teraz bol pol roka v Amerike, je nabitý rôznymi novými vnemami a informáciami. Má tiež množstvo rôznych krúžkov, chodí na plávanie, na lyžiarsky... Je natoľko zahltený rôznymi aktivitami, že nemá čas na iné veci.

Pri deťoch človek omladne, takže na koľko sa teraz cítite?

- (Smiech.) Na koľko? Viete čo? Neviem. Mám však teraz prehľad vo všetkých rozprávkach, legohrách, hračkách... V tomto som sa vrátil do detských hier a keď sme vonku, samozrejme, že s ním absolvujem všetky preliezky a šmykľavky, lunaparky, tobogany... Za normálnych okolností by som to zrejme nerobil.

Mali ste z otcovstva obavy? Predsa len, človek nevie, do čoho ide...

- No práve. Keďže som nevedel, do čoho idem, tak som si to nevedel predstaviť. V podstate mi to však prinieslo len príjemné skúsenosti. Musím zaklopať.

Bolo aj niečo, čo vás prekvapilo? Niečo čo ste nečakali a nejako vás to zmenilo?

- Asi som sa zmenil k väčšej zodpovednosti a človek si utriedi priority a pochopí, čo je dôležité a čo nie.

Vraj ste riadne úzkostlivý a starostlivý otec.

- To áno, lebo keď vidím, aké všelijaké veci sa stávajú, tak človeka zrazu pri dieťati, keď si predstaví, že by sa to stalo jemu, až prechádzajú zimomriavky.

Aplikujete na Vojtíškovi nejaké výchovné metódy, ktoré na vás používali vaši rodičia, alebo robíte presný opak?

- Nejako som sa nad tým vôbec nezamýšľal. Nezačal som ani čítať knižky o výchove. Robím to všetko tak nejako spontánne, ako to život prináša. A snažím sa s ním komunikovať ako so seberovným. Žiadne ťuťu muťu, ale úplne normálne, ako kamaráti. Veď už je to veľký chlap.

Predpokladám, že vás často zaskočí vtipnými hláškami?

- To veru, zo školy nosí všeličo. Je s ním veľká sranda.

Neuvažovali ste možno aj o väčšej rodine?

- (Úsmev.) No neviem. Viete, vždy niečo príde, niečo sa stane a keď sa to prihodí, tak sa voči tomu nebudem brániť. Ale uvidím. Všetko nechám na osud.

Čo voľný čas? Ten teraz už asi veľmi nemáte a aj od obľúbeného cestovania ste asi museli trochu upustiť...

- Priznám sa, že veľa času trávim presunmi v aute. A keď mám voľno, snažím sa byť s malým. Voľný čas je úplne ovplyvnený Vojtíškom.

Ako sa inak momentálne máte po pracovnej stránke?

- Viete čo? Dobre. Skúšame v divadle novú hru a v podstate až do budúcej jari budem v každom predstavení. Roztočil som aj 13-dielny seriál Neviditelní v Českej televízii. Teraz máme tri mesiace pauzu, no na jar sa začína ďalších sedem častí. Je to o vodníkoch.

Aj vy ste vodník?

- Áno. (Smiech.) Dokonca som šéf európskych vodníkov. Je to v štýle Jak utopit doktora Mráčka.

Vnímate seriálovú tvorbu ako okorenenie divadelnej práce? Predsa len v seriáloch účinkujete pomerne často, či už si vezmeme Ordináciu v ružovej záhrade, alebo Horúcu krv... Rád si takto odskočíte?

- Kedy ako. Napríklad teraz pre Českú televíziu je to veľmi príjemné, lebo ide o hodinové časti a nie dlhodobý seriál a robí sa to v reálnych priestoroch, povedal by som, až filmovou technikou. Je to teda veľmi precízne, skvelá spolupráca, výborné scenáre...

A čo časová náročnosť a rýchlosť seriálov?

- Samozrejme, že je príjemnejšie, keď má človek na prácu viac času, ale bohužiaľ je to daň za to, že sa toho robí toľko a že periodicita častí je väčšia.

V rámci Partičky s chlapcami rozosmievate množstvo ľudí, čo však v poslednom čase rozosmialo v súkromnom živote vás?

- Jéj, tak to sú všelijaké veci, len neviem, či aj publikovateľné. (Smiech.) Ono v divadle a filmovaní sa stane veľa vtipných vecí, lenže vždy je to vtipné len v danom kontexte a súvislostiach. Pri skúškach sa často nasmejeme až až. Inak však teraz kamarátka dostala psa, takže s ním zažívame dosť vtipné situácie, hneď tretí deň jej ušiel...

Ste zvieratkomil?

- Mám rád zvieratá, hlavne teda psy, ale nemôžem si to z časových dôvodov dovoliť. Nechcem nikoho trápiť, aby so mnou celý čas chodil po štúdiách.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.