Súvislosť je tá, že keby sa eurozóna začala sypať, čo je reálnejšie s každým ránom, čo vychádza slnko nad Bruselom, tak obavy z „trianonského komplexu“, revizionizmu, iredenty (a čoho všetkého) naberú úplne inú fazónu. Že? Niežeby v zmysle obrazov, ktoré skladujeme v hlavách ako historickú pamäť, niečo naozaj hrozilo. Avšak politici, ktorí nedokážu ukryť strach o výsledky 2. svetovej vojny, Benešove dekréty (a pod.), by mali predstavu o veľkom tresku v EÚ práveže brzdiť podporou riešení, ktoré (akože!!) udržiavajú status quo. Nie? Nielen Európa, svet je v pohybe, v 20. storočí sa tu striedali režimy a zriadenia ako útoky na hokeji... Aké hlboko musí byť otupenie politika, ktorý sa uprostred tejto krízy nazdáva, že nastal koniec dejín?
No. Úvod do toho Orbána sa natiahol, hoci tému neposunul. Koniec maďarského predsedníctva, čo včera ospevoval v parlamente doma, sa nesie v znamení sirén z ľavice, ktoré ohlasujú veľkú izoláciu jeho Fideszu i vlády. Vraj sa čakalo iba práve na ten záver. A teraz príde masaker a „izolácia“, aj za ústavu, aj za mediálny zákon, aj za mocenskú anexiu všade, kam dvojtretinová väčšina dosiahne. Hlási to nielen Adam Michnik a ďalší, ale napr. aj Fico, ktorý je ten pravý, čo izoláciu v živote neokúsil. Hehehehe.
Prekročiac drobnosť, že títo európski socialisti nemajú nárok cvičiť ani papagáje, podstatné je, že Slovensko nemá dôvod tešiť sa na nejakú drezúru Orbána. Nielen preto, že ten na svojej ceste „dokázať si, že sme veľkí“, nepustí ani milimeter. Najmä z toho dôvodu, že robí akrobaciu na vysokej trapéze, pričom sám si odstrihol záchrannú sieť MMF. Znárodnením dôchodkov a mimoriadnymi daňami získal prostriedky na prežitie tak na dva roky (nedávno slávnostne oznámil zníženie štátneho dlhu z 81 na 77 percent), ale ak mu politika začne odháňať investorov či inak plašiť trhy, tak pozerá do hĺbky, kde je len tvrdé pristátie. Nepomôže ani Číňan (premiér), ktorý mu práve požičal miliardu eur a ešte sľúbil výkup dlžných úpisov. Nepomôže preto, lebo Grécko (Portugalsko, Írsko, a ďalší) sú dosť názorným príkladom, že ak je niekto na šikmej ploche, tak sa vezie. A aj štátny veriteľ s devízovým vankúšom 3 bilióny (!!!) dolárov (áno, Čína) zvažuje, či peniaze uvidí späť.
Orbán sa pustil do nevídaných rezov (dôchodky predčasné, invalidné, výsluhové, atď), aby stabilizoval financie i po r. 2013, a kráča v ústrety ťažkým vnútorným turbulenciám. Uťahovanie skrutiek a prechod do akejsi poloautoritatívnej demokratúry je zrejme spôsob, na ktorý verí, že vedno s dvomi tretinami mu pomôže ustáť demonštrácie a štrajky horúcej jesene, ktoré ho čakajú. Ak to celé posadíme ešte do tragédie eurozóny, tak skutočne nie je v záujme Slovenska, aby mu to tam prasklo. Môže (musí) sa nám nepáčiť, čo robí. Orbán ale naozaj zdedil horibilný bordel v štáte. Inak to robiť nebude a nikomu nepomôže, ak maďarské verzie légií typu „indignados“ (rozhorčení, Španielsko), alebo „aganaktismenoi“ (rozzúrení, Grécko), prevrátia Budepešť na hlavu. Ani európskym socialistom, a už vôbec nie Slovensku, ktoré bude mať aj bez revolúcie na juhu dosť starostí samo so sebou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
