Gulášová polievka jej chutila, no bryndzové halušky a ryža nie

Výmenné pobyty sú u študentov stredných škôl čoraz obľúbenejšie. Zdokonalia sa v jazyku, nájdu si nových priateľov, zistia ako to chodí v zahraničí a obzrú si nejakú cudziu zem.

Možno kvôli tomu všetkému prišla minulý rok vďaka organizácii Rotary Club do Košíc aj študentka z Taiwanu Laura (Ya-Fang HSIAO).

Laura má 19 rokov a keďže jej meno sa pre našinca ťažko číta, spolužiaci aj učitelia ju volajú Laura, keďže toto meno si dala v anglickej triede. „Pochádzam z najväčšieho meste Taipej," vraví o sebe. "Tam som skončila strednú školu a sem som prišla na výmenný pobyt na jeden rok. Za najväčší rozdiel medzi našimi krajinami považujem fakt, že u mňa doma sú všetci uponáhľaní a je tam rýchly život. Tu naopak, je to pokojnejšie. Keď sa povie Taiwan, okrem iného si predstavím aj naše elektronické značky ako Asus, či rôzne značky telefónov."

Otec Laury Michael(Han-Ping HSIAO) je biznismen, ktorý pracuje s technológiami, mama Amy (Mei-Ling HSU) je kozmetička a sestra Tina (Ya-Wen HSIAO) chodí na strednú školu do 1. ročníka. „Tu bývam už u druhej rodiny. Teraz bývam u Pavlovcov na sídlisku KVP. Majú dcéru Zuzku a syna Martina, ktorý odišiel na výmenný pobyt do USA."

Kým prišla Laura na Slovensko, vedela iba to, čo sa učili na geografii. Mnohí ľudia na Taiwane však našu krajinu poznajú ako Československo. „Zisťovala som aj niečo na internete a veľmi ma prekvapili informácie, že je tu v zime zima a máte aj mínus 20 stupňov. Prekvapila ma aj informácia, že medzi vaše hlavné potraviny patria chlieb a zemiaky. Bolo to úplne iné ako v mojej krajine. Napriek tomu, čo som sa dozvedela, som brala fakt, že tu idem, v pohode. Skôr otec sa bál, kam to odchádzam. Ja som sa tešila, že uvidím niečo nové."

No jedna vec je o niečom si prečítať a druhá vidieť to na vlastné oči. Aké teda boli prvé laurine pocity po príchode do Košíc? „Vystúpila som na letisku, kde ma čakala nová rodina. Bola som nervózna, takmer som nevedela hovoriť ani anglicky. Boli sme si pozrieť mesto a to je úplne iné ako mestá, na ktoré som z domu zvyknutá. Ulice máme úplne iné a navyše budovy sú tu strašne nízke. My ich máme omnoho vyššie, merajú od siedmich asi do 24 metrov." Okrem ulíc si Laura pozrela aj Dóm sv. Alžbety, ktorý sa jej veľmi páčil. Videla aj múzeá a navštívila zoo.

Keďže predtým o Slovensku nevedela nič, možno by si niekto mohol myslieť, že Lauru prekvapí fakt, že je tu mnoho ľudí „jej podobných" - Japoncov, Číňanov, Vietnamcov... Odpoveď však bola iná. „Nie to ma neprekvapilo. Ale pre mňa ani nie sú podobní. Ja viem rozoznať, kto je Japonec, Číňan... podľa tváre. Človeka z Taiwanu som ešte nestretla."

V septembri nastúpila Laura do školy. Školský rok sa jej pomaly končí a nás zaujímalo, aké rozdiely sú medzi školou u nás a v Taipeji. „U nás sa nosia rovnošaty. Jeden typ máme na bežné nosenie do školy, druhý na cvičenie na telesnej výchove. Asi najväčšou zaujímavosťou pre mojich nových spolužiakov tu bola dĺžka nášho vyučovania. Začíname o 7.30 a končíme väčšinou o 21.30 hod. Máme osem hodín vyučovania a potom sa ešte učíme, je to ako príprava na nasledujúci deň."

Ďalšou zaujímavosťou je fakt, že hoci majú upratovačky, musia si po vyučovaní zmyť podlahu v triede. „Niektorí naši učitelia nás aj bili. Ukazovadlom, paličkou alebo pravítkom. Po rukách, alebo cez bok. Práve teraz však u nás prešiel zákon, v ktorom sa to zakazuje. K iným učiteľom sme naopak mali priateľský vzťah. Čo sa týka predmetov, tu som mala navyše iba slovenský jazyk. U nás máme mnohé predmety v anglickom jazyku. Ako napríklad umenie a kultúru." Inú zvláštnosť by naši žiaci možno privítali. „Máme povinne vyčlenenú jednu hodinu, 45-minútovú poobede, kde musíme v triede relaxovať a môžeme si aj pospať na lavici."

Keďže Taiwan, patrí spolu s Čínou, či Japonskom, k technicky a elektronicky vyspelým krajinám, zaujímalo nás, či v triede majú tabule s kriedou, alebo nejakú techniku. „Máme tabule s kriedami, ale v niektorých triedach sa používajú tabule a fixky. Takisto v lavici píšeme ako chceme. Niektorí do zošita, iní do notebooku."

Rozdiely v školstve sú veľmi veľké. Zaujímalo nás teda, čo by Laura z ich školy zaviedla tu a naopak. „Tu by som zaviedla rovnošaty. Doma mi to trochu prekážalo, ale tu mám zasa každé ráno problém, čo na seba," smeje sa. "Od vás by som si asi vzala to, že tu sa vyučovanie skončí omnoho skôr." A čo bude robiť po návrate domov. „Budem na univerzite študovať životné prostredie."

Slovenský jazyk patrí vo svete medzi najťažšie. Pre výslovnosť i gramatiku. Aj Laure sa zdal od začiatku veľmi ťažký, napriek tomu, že mala hodiny slovenčiny navyše. „Mala som problém už s výslovnosťou abecedy, lebo tie hlásky sú pre mňa veľmi ťažké. Problémy mi robí gramatika i výslovnosť niektorých slov, ako napríklad zmrzlina, alebo chlieb, lebo u nás by sa to vyslovilo ako čliep. Tiež sa mýlim pri slovách včera - večera, ja myslím - ja musím..."

Okrem slova čliep sa jej podarilo spliesť ešte niečo. Slovo, ktoré vyslovila, však povedala náhodou a ani netušila, aký je jeho význam. „Chcela som povedať hotovo a vyšlo z toho hovno," smeje sa. „Doteraz sa spolužiaci na tom smejú..."

Po slovensky sa Laura naučila predstaviť sa, povedať odkiaľ je i koľko má rokov. Zvláda aj jednoduchú konverzáciu, ktorá závisí od témy. Nikdy sa v meste nestratila. „Iba raz som cestovala z Košíc do Vrútok a nevedela som, na ktoré nástupište mám ísť. Pýtala som sa ľudí napoly slovensky, napoly anglicky. Ale podarilo sa..."

V cudzej krajine sa človek neobzerá iba za pamiatkami, ale ochutná aj miestnu kuchyňu. Čo teda skúsila Laura a ako jej to chutilo. „Veľmi mi chutí gulášová polievka. Tú som si veľmi obľúbila. Bryndzové halušky som jedla iba raz, ale nechutili mi. Pre mňa boli zvláštne a príliš syrové. Ani pirohy, či iné múčne jedlá mi veľmi nechutili. Ani ryža, oproti našej je suchá. Takisto som raz jedla koláč s makom a to tiež nie je pre mňa. Ale veľmi mi chutila čokoláda. My ju síce máme tiež, ale nie je taká dobrá, ako vaša. Tu ju jem veľmi často."

Laura na Slovensku po prvýkrát v živote okúsila aj sneh. U nich je zima totiž skôr veterná a sneh nemajú. „Keď snežilo prvý deň, otvorila som okno a chytala som sneh do rúk. Pp prvýkrát v živote som si kupovala aj zimné topánky. A takisto som stála na snouborde. Bolo to ťažké, ale bavilo ma to. Boli sme lyžovať a snoubordovať v Kavečanoch."

K našej zime neodmysliteľne patria vianočné sviatky. Aj na Taiwane ich slávia, ale inak ako my. Kým u nás sa zíde rodina pri štedrovečernom stole, dá si darčeky a spieva koledy, u nich je to iné. „Máme stromček, ale darčeky si nedávame. Iba peniaze. Nevečeriame ako rodina, ale ideme von s priateľmi. Tu sa mi ale páčili slovenské Vianoce a chutila mi aj ryba a kapustnica. Zemiakový šalát menej. Cítila som sa tak uvoľnene, bolo cítiť taký mier."

Ďalšiu zaujímavosť Laura zažila niekoľko dní po Vianociach. Náš Nový rok. „Bolo pre mňa zvláštne, oslavovať ho tak skoro, keďže my máme Čínsky nový rok až vo februári. Boli sme sa na Hlavnej ulici pozrieť na ohňostroj i koncert. Páčilo sa mi to, ale bolo to úplne iné ako u nás. My máme väčší ohňostroj aj oslavy."

Azda najväčšie prekvapenie však študentke z Taiwanu priniesla naša Veľká noc. „Tú vôbec neoslavujeme, chodíme normálne do školy, do práce. Ja som bola pripravená na to, ako to prebieha, ale v rodine ma neobliali, iba ma postriekali voňavkami. Ani som to na vlastné oči nevidela, aké to je, ako to prebieha..."

Slovensko ponúka turistom mnohé krásne miesta, aj Laura niektoré navštívila. „Boli sme v Prešove, Martine, Bratislave a v mnohých ďalších mestách. Tiež na Spišskom hrade." Domov si okrem zážitkov ponesie aj mnoho suvenírov. Spolužiačka Žofia, ktorá jej pomáhala tlmočiť tento rozhovor, jej na pamiatku kúpila plyšového macka so slovenskou vlajkou a tiež pohár - Košice.

„Domov si, samozrejme, vezmem vašu čokoládu," smeje sa Laura. "Okrem toho si chcem kúpiť vlajku a bábiku v slovenskom kroji. Na Slovensku aj v Košiciach sa mi veľmi páči. Ak budem mať v budúcnosti možnosť, určite sa sem vrátim," sľúbila Laura na záver.