ROŽŇAVA. Skúsený hráč nastúpil vo všetkých doterajších derby zápasoch, ale ako sám poznamenal, nie všetky dohral. Aj keď sa ešte necíti do “starého železa“ ohlásil, že po tejto sezóne končí. Aspoň teda v štítnickom mužstve. Čo ho k tomu viedlo, ako sa pozerá na derby zápasy s Rožňavou i situáciu v okresnom futbale, o tom všetkom sme sa porozprávali s 37-ročným kapitánom Štítnika KT Milošom Gallom.

Derby je za nami. Na konci rozhovoru po ňom ste vyhlásili, že v Štítniku končíte. V mužstve ste stále platným hráčom. Tak prečo?

„Určite sa ešte neradím do starého železa, ale situácia okolo štítnického futbalu, ako aj v obci, ma doviedla k tomu, že všetky aktivity som sa rozhodol skončiť, až na to, že tam bývam. Vidím, že to nemá význam. Niektorí ľudia si nevážia poctivú prácu. Prakticky šesť rokov sme niečo budovali, dotiahli sme sem kvalitných hráčov, ktorí mali ligové skúsenosti. No ostali sme na lodi sami, s otcom, bratom a ešte s Bandym Mihálom a Ilkom Minčevom. No je to dosť málo na to, aby futbal v Kunovej Teplici a Štítniku fungoval. Podporu od obce máme ako mužstvo v II. triede. Dovolím si tvrdiť, že zo 4–tisíc eur sa IV. liga, k tomu dorast a žiaci nedajú zvládnuť. Nemám už psychických síl, lebo po športovej stránke by som si IV. ligu ešte rok či dva zahral. Sklamali ma niektorí poslanci. Po zápase neboli vo vyjadrení emócie. Som rozhodnutý. Keby aj prišiel Abramovič do Kunovej Teplice, toto bolo moje posledné derby v štítnickom drese. Môže byť, že by som teoreticky hral za Rožňavu, ale za Štítnik už nie. Šesť rokov sme sa tam vytrápili a nebolo za to ani ďakujem. Po poslednom zápase sezóny sa rozlúčim, a keď sa nikto neozve s ponukou, tak skončím s futbalom. Budem sa venovať synom a na futbal chodiť ako divák.“

V poradí to bolo už desiate derby. Už v predchádzajúcich rozhovoroch ste povedali, že náboj týchto zápasov sa postupne strácal. No vráťme sa na začiatok. Ako sa teraz pozeráte na prvé derby?

„Bolo to vyhecované, malo tú správnu atmosféru. Bolo to na hranici únosnosti.No toto posledné derby bolo odrazom celého futbalu v Gemeri. Myslím si, že takto hrajú starí páni každú stredu či štvrtok večer v Štítniku. Žiadne tempo, nasadenie. Až na dvoch–troch hráčov z Rožňavy a dvoch–troch hráčov zo Štítnika, ktorí naozaj chceli a záleží im na tom, ostatní sa prispôsobili celej situácii, ktorá panuje vo futbale v Rožňave i Štítniku. A tak to aj dopadlo. Ako som už povedal, hral jednooký so slepým a jednooký vyhral vďaka vlastnému gólu. Na tom sa nedá nič hodnotiť. Len by som apeloval na všetkých ľudí, ktorých sa futbal v Rožňavskom okrese týka, aby sa zobudili a dali si dole ružové okuliare, lebo už nie je futbal v Rakovnici, o chvíľu nebude v Štítniku, odhlásia sa ďalšie mužstvá. Desiate derby, žiadny náboj, nič. Ak sa pozriem tri roky dozadu, hrali tam takí hráči ako Stehlo, Varga, Lörincz, Orabinec. Všetko sú to hráči, ktorí by aj teraz mohli hrať v IV. lige. Pozrite sa, kde sú? Niektorí už nehrajú, iní sú v I. triede. Myslím si, že teraz nie je chyba v hráčoch, ale funkcionároch, ktorí im nevedeli ponúknuť podmienky. Jasné, že je lepšie hrať v okrese, ako cestovať do Kráľovského Chlmca, dostať jednu trojku a tri hodiny cestovať domov ani za ďakujem. Som presvedčený, že spomínaní hráči majú radi futbal, len bohužiaľ v takýchto podmienkach sa už seriózna práca nedá robiť.“

Ktoré z derby stretnutí bolo to najťažšie?

“Z môjho pohľadu bolo najťažšie to, v ktorom som dal tri góly. Bolo to v ročníku 2008/2009. Rožňava mala veľmi silné mužstvo. Boli tam Sándor, Varga, Lörincz, Filip Pollák či Vysoký. To bolo asi najvyrovnanejšie derby. Síce výsledkom ani nie, bolo 4:0, ale pred týmto zápasom sme mali najväčšie obavy. Teraz si každý myslel, že Rožňava dostane päťku, no skoro nám vzala body. Lopta je guľatá a nikdy netreba nikoho podceniť. Aj v rožňavskom mužstve sú teraz hráči s treťoligovou perspektívou len pri stave, aký je v Rožňavskom okrese môžu skončiť aj v I. triede a rýchlo sa na nich zabudne. No na druhej strane všetky derby istým spôsobom naplnili očakávanie. Bolo na nich vždy viac ako 500 divákov. Teraz som bol návštevou prekvapený. Urážky od fanúšikov neboli, na ihrisku sa sem–tam zaiskrilo, čo je, myslím si, normálne. Bolo to už aj horšie.“

Bilancia derby zápasov je pre Štítnik aktívna. Rožňava vám v Kunovej Teplici nedala ani gól, naopak vy ste si z ich pôdy doniesli jedno víťazstvo a dve remízy. Čo bolo v týchto zápasoch dôležité?

„Vyspelosť celého nášho kádra. Šesť–sedem hráčov bolo vždy takých, ktorí hrali vo vyšších súťažiach. Rožňava ťahala za kratší koniec aj tým, že mala viac mladých, menej skúsených hráčov. Ale základ je vo funkcionárskom poste. Je to o tom, že futbalu treba venovať veľa času, občas aj svoje peniaze a žiť s ním dvadsaťštyri hodín. V Rožňave to nie vždy bolo, no teraz by som chcel vyzdvihnúť Jara Strelku, to je blázon na rožňavskej strane a môj otec je blázon na druhej strane. Normálny človek dnes svoje peniaze do toho nevráža. No vidíme, ako sa mu to vrátilo v Honciach. Vybudoval tam ihrisko, šatne, ako jediní v okrese polievali plochu. A nakoniec musel odísť. Toto sme my ľudia v Gemeri. Úspech sa tu necení, neváži, závidí. Treba sa len pozrieť cez kopec. Na Spiši je to ekonomicky rovnako ťažké, no hrajú tam štvrtú, piatu ligu. No nie je to len o peniazoch. Je to v ľudoch, keď sa chce, tak sa dajú urobiť veľké veci. Je to o chuti a chcení. Rozdiel by som videl aj v tom, že za tých šesť rokov sa v Rožňave vymenilo toľko funkcionárov, čo u nás hráčov. U nás sa funkcionársky káder nemenil. Aj keď odišiel pán Kundrák, sem–tam sa ukáže, no rozhodujúce slovo mal môj otec. V Rožňave sa mení vedenie i hráči. Mužstvo sa skladá dva–tri roky. My by sme teraz z toho mohli ťažiť, no, bohužiaľ...“

Spočiatku padalo v zápasoch viac gólov, potom sa ich počet znižoval. V čom to bolo?

„Keď sme vyhrávali vyšším rozdielom, chcela Rožňava hrať s nami otvorenú hru. My sme väčšinou skórovali po štandardných situáciách. Po príchode trénera Farkaša dostávali najmenej gólov v IV. lige. Aj my sme sa s nimi natrápili. Zlepšili sa v obrane a dobre prehusťovali stred. Ťažko si bolo nájsť priestor. Je to aj o taktike a myslení hráčov, že budeme poctivo brániť a čakať na rýchly brejk. Myslím si, že je to rukopis trénera Farkaša.“

Napriek aktívnej bilancii bol to jeden zápas, v ktorom ste v Rožňave vysoko prehrali.

„To bol z našej strany taký čudný zápas. Góly sme dostali po takých hlúpych chybách. No je to za nami a aspoň je na čo spomínať. Vtedy som sa týždeň s nikým nerozprával a chodil po kanáloch, lebo rožňavskí hráči boli na koni. No ak to zhrnieme, tak vidieť výsledky systematickej práce na našej strane. To, že sme v Kunovej Teplici nedostali ani jeden gól, je dobrá vizitka nášho snaženia.“

Spolu s bratom Marošom a Čižmárom ste jediní hráči, ktorí nastúpili vo všetkých desiatich zápasoch.

„Vo všetkých sme nastúpili, no nie všetky dohrali. Všetci traja sme boli vylúčení. Ja s bratom v prvom zápase a Čižmár v treťom. Aj toto je signál premotivovanosti. Štítničania mali v prvých štyroch zápasoch tri červené karty. V ďalších zápasoch to už bolo opačne. Začiatky proti Rožňave boli na hranici. Teraz s odstupom rokov niektoré veci hodnotím ináč, niektoré by som urobil inak, ale vtedy sme mali o šesť rokov menej a išli sme do toho naplno.“

Ktoré derby bolo pre vás najťažšie? Bol to spomínaný zápas, ktorom ste dali tri góly?

„Pred tým zápasom sme mali najväčšie obavy, lebo Rožňava mala fakt vyvážené mužstvo. Ak, to si pamätám dodnes, by mi niekto povedal, že vyhráme 4:0, tak by som mu povedal, že je blázon. Na každé derby som sa však tešil. Derby je vždy derby. Príde viac divákov. Lebo hrať pred 50 ľudmi, to je na zaplakanie. Pre koho sa teda hrá? Klesá aj úroveň zápasov. No hovorím, že všetko je v hlavách. Aj naši hráči vidia, že nie je záujem v obci o futbal, tak sa k tomu aj tak stavajú. Už to nie je také, že každý nám fandil, veril nám. Bohužiaľ, bojím sa, že do konca sezóny už to bude len horšie.“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Rožňavy a gemerského regiónu nájdete na Korzári Gemer