Grenzbote, denník nemeckej menšiny, referoval 27. 12. 1944, že "asi 150 nepriateľských bojových lietadiel uskutočnilo teroristický nálet na centrum slovenského východu Prešov. Trval od 19. hodiny do 20.15, vyžiadal si vyše 70 mŕtvych. Na budovách, vrátane gazdovstiev, spôsobil rozľahlé škody".
Obeťami boli samí civilisti
Na druhý deň referovali už o nálete Slovenská pravda a Slovenská politika, tá zároveň aj takisto o sovietskom bombardovaní Nitry, ku ktorému došlo toho istého dňa. "Ani v jednom prípade nezasiahli nepriateľské bomby vojenské objekty, ale súkromné byty a mestské ulice."
V ďalších dňoch pribúdali podrobnosti: 232 domov bolo úplne zničených a 691 poškodených, písal Slovák 29. 12. 1944. Konečne i Gardista, hlásna trúba vlády, prelomil mlčanie a v článku Smutné Vianoce Prešova ponúkol za "hrsť dojmov z ťažko navštíveného mesta: Nebolo veľkého vianočného stromu na námestí, ani v oblokoch nerozžiarili sa drobné sviečky, nezasadli rodiny okolo štedrovečerného stola, neozval sa detský smiech, ani vianočná pieseň. Iba chladný decembrový vietor víril prázdnymi priestranstvami a v blýskavom svetle mesiaca trčali k nebu ako strašidlá rozvaliny a rumoviská domov. Ježiško neprišiel tohto roku k nám do Prešova."
Deň pred Silvestrom pridal ďalšie podrobnosti Slovák. "Do predvčerajška z trosiek vytiahli 116 mŕtvol. Očakáva sa, že ešte viac ľudí je pod troskami. Ťažko ranených je do sto a ľahšie ranených okolo dvesto... Treba osobitne zdôrazniť, že medzi obeťami niet ani jednej vojenskej osoby."
Článok v Gardistovi, ktorý vyšiel takisto 30. 12. 1944, uvádza materiálne škody. Značne poškodený bol františkánsky kostol a kláštor, školy, poškodený bol aj kostol sv. Mikuláša, plný zásah dostala rezidencia biskupa Gojdiča, ktorý sa zachránil v pivnici, ťažko poškodený bol sociálny dom dokončený iba pred rokom, Železničiarska i Levočská ulica, ulice pod Kalváriou.
Sviatkovali v pivniciach
"Dôkazom bezplánovitého bombardovania sú zásahy na maloroľnícke usadlosti na okraji mesta alebo napr. zničenie cigánskej štvrte." Bombardovanie ťažko poškodilo stred mesta, obľúbené kaviarne Imperial, Savoy, Corso a Lipa, divadlo, obe kiná Scala a Olympia. Okrem hlavnej, totiž Hlinkovej ulice i "rovnobežná Slovenská ulica bola v ohni zásahov". Ako prežívali Prešovčania sviatky, opisovala na Silvestra Slovenská pravda: väčšina "v malých pivniciach... Po bombardovaní bolo -10 stupňov C a v tejto zime stálo 25 000 obyvateľov pred zničenými alebo demolovanými bytmi". Konečne 3. januára 1945 vyšiel v novinách Slovák menný zoznam 102 obetí. O to, že ako-tak začal fungovať verejný život, sa pričinilo zo päťsto mužov, ktorých nasadili na Štefana na odstraňovacie práce. Chvalabohu väčšina obchodníkov nevyužila situáciu a sviece a zápalky predáva za "normálne ceny". Šesť dní po nálete poskytovalo mesto pisateľovi dokonca dôvod na istý optimizmus: "Okrem nepatrných výnimiek sú už opravené všetky bombardovaním roztrhané vodovodné potrubia. Do ulíc sa vracia živší ruch: vidieť v nich viac ľudí a vozidiel. Prešovské obyvateľstvo svojou disciplinovanosťou znížilo tlak po bombardovaní vzniknutej paniky na minimum." Jednako článok, ktorý vyšiel toho istého dňa v Slovenskej politike, na záver konštatuje: "Skutočnosť je taká tragická a smutná, že sa to ani opísať nedá."
Nálety sovietskych lietadiel
Bombardovanie Prešova neostalo jedinou pohromou, ktorá postihla región. Slovenská pravda informuje 9. januára 1945 o náletoch sovietskych lietadiel na Kecerovské Pekľany, kde prišli o život traja ľudia, a Novú Polhoru, "najmodernejšiu obec na východnom Slovensku", kde spôsobili škody.
Počet obetí medzičasom stúpol na 114, čo podľa Slováka z 11. januára 1945 nemusí byť konečný stav. Slovenská politika uvádza na druhý deň vyššie číslo: 128 obetí.
"Všetky obete boli riadne pochované kňazom príslušnej cirkvi," informuje Slovák 16. januára 1945 (podľa neho ich malo byť 121). "Pre väčšiu časť obetí dodalo rakve mesto Prešov." Noviny zároveň informujú o streľbe na osobný vlak v Drienovskej Novej Vsi šesť dní predtým, pričom zahynuli traja ľudia. Na druhý deň zas sovietske lietadlá ostreľovali auto medzi Malým Šarišom a Župčanmi. Viezlo sa v ňom šesť evakuantov z Košíc, štyria na mieste zahynuli.
Ešte 18. januára 1945 oceňuje Slovák pomoc, akú poskytli šťastnejší Prešovčania postihnutým spoluobčanom. Spokojní mohli byť aj fajčiari napriek tomu, že ich zradne opustili dve trafikantky. Tie prišli o licenciu a "fajčivo zaobstaralo mesto Prešov z vlastnej réžie". Na druhý deň, keď už bolo mesto v rukách Červenej armády, Slovenská pravda informuje: "Doteraz vyplatili 175-tisíc pre postihnutých v Prešove - Prešovčania sami nazbierali vyše 68 000 korún". Najchudobnejší dostali palivové drevo, hotovosť na najnutnejšie potreby, ale aj "6 párov kapcí a 6 párov papučí".
O situácii v Prešove mohli noviny informovať odteraz už len z druhej ruky. "Červenoarmejci vyplienili obchody s potravinami," dozvedel sa Grenzbote. Podaktorí sa vraj spili tak, že v zimnej noci zamrzli, ďalší umreli na otravu alkoholom. Aj neskôr venoval nemecký denník Prešovu pozornosť, 26. februára 1945 píše už aj o deportáciách do Sovietskeho zväzu. Inak sa vraj v Prešove hladuje, pre celé mesto sa varí v poľnej kuchyni v Haniske, štyri kilometre musia ta Prešovčania chodiť denne "s hrncami a vedrami".
Celé tri mesiace mala ešte zúriť vojna. Tak či onak, pre väčšinu Prešovčanov sa skončila.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
