Za zásluhy pri výkone funkcie šarišského župana ocenil šľachtica Mička z rodu Ákošovcov. Vyčlenil mu z kráľovského majetku, ktorý bol v správe Šarišského hradu pozemky siahajúce z údolia Torysy až za Čergov s právom vyberať mýto pri Novej Vsi (dnes je to Pečovská Nová Ves).
Pred smrťou kráľ ešte vyčlenil chotár medzi Novou Vsou a Ľutinou. Postupne sa tam tvorili aj ďalšie usadlosti. Na základe týchto údajov sa predpokladá, že prvá zmienka o hrade pochádza z rokov 1322 - 1341. Šľachtic Mičko tam dal postaviť drevený hrádok.
Drevený nahradili kamenným
Po smrti Karola Róberta nastúpil na trón jeho syn Ľudovít I. Veľký. S jeho súhlasom ďalší majiteľ hradu Ladislav Svätojurský, posledný potomok z uvedeného rodu, dal na mieste dreveného postaviť kamenný hrad s charakterom malej pevnosti na ochranu okolia v pohraničnom pásme medzi Uhorskom a Poľskom.
V r. 1398 Ladislav Svätojurský zomrel a majetok s hradom sa vrátil do vlastníctva kráľa. Žigmund Luxemburský ho vzápätí dal do zálohu šľachticovi Prokopovi Balickému za 6 000 zlatých, ale Prokop v r. 1404 zomrel a tieto majetky znova dal do zálohu za rovnakú sumu Prokopovým bratrancom a tí hrad spravovali do r. 1408. Keď sa zdržiaval kráľ na Spiši, v Kežmarku, hrad a hanigovské panstvo prisľúbil Imrichovi Perényimu, ako výmenu za ľubovnianske panstvo. K finančnému vyrovnaniu došlo r. 1410 a odvtedy bol Hanigovský hrad s panstvom vo vlastníctve Perényiovcov. Spravovali ho prakticky až do r. 1512.
Dobyli ho bratríci
Po Žigmundovej smrti v r. 1437 a potom aj jeho zaťa Albrechta v r. 1439, nastala v Uhorsku zložitá situácia. Vdova, kráľovská Alžbeta v r. 1440 povolala do Uhorska bratríkov na čele s Jánom Jiskrom, aby bránili záujmy jej maloletého syna Ladislava V. Pohrobka a záujmy Habsburgovcov. Bratríci v r. 1448 dobyli Hanigovský hrad a kapitánom na hrade v Brezovici a v Hanigovciach sa stal Peter z Radkova. Odtiaľ podnikali svoje nájazdy do okolia a najčastejšie ohrozovali Sabinov. Po prehratej bitke bratríkov v r. 1458 pri Blatnom Potoku nastala ofenzíva kráľovských vojsk proti bratríkom a v r. 1461 postihla aj Hanigovský hrad, keď ho dobyli vojská Mateja Korvína. O dva roky hrad dal Štefan Perényi opraviť.
Perényiovci túžili po bohatstve, ktoré často nadobúdali nekalým spôsobom a neskoršie sa zaplietli do sprisahania proti Matejovi Korvínovi. Na základe tejto skutočnosti pritiahlo kráľovské vojsko až ku Hanigovskému hradu a za pomoci Sabinovčanov hrad dobylo. Perényiovci na určitú dobu stratili svoje pozície a bol im odobratý majetok, ale skoro sa to zmenilo a všetko sa dostalo do normálnych koľají. V tomto období na Hanigovskom hrade bol kastelánom nevlastný brat zakladateľa rodu Thurzovcov - Jána z Betlanoviec - Juraj Tatár a neskoršie Teofil Thurzo - syn Juraja Thurzu, ktorý sa presťahoval z Betlanoviec do Levoče.
Ďalšia zmena majiteľov
V r. 1512 sa skončila právomoc Perényiovcov nad Hanigovským hradom a majetkom. Došlo k veľkej výmene majetkov medzi Tarczayovcami a Perényiovcami a pôvodný hrad Hanigovce s panstvom aj obcami boli pričlenené pod Kamenické panstvo Tarczayovcov. Z obcí k nemu pribudla Pečovská Nová Ves, Bogliarka, Hanigovce, Kružlov, Ľutina, Olejnikov a pozemky vtedy už zaniknutej dediny Krakovec. Veľký podiel na tejto výmene sa pripisuje Mikulášovi Tarczayovi, ktorý predtým pôsobil na kráľovskom dvore Mateja Korvína, ako páža.
Po smrti Mikuláša Tarczaya sa dedičom rozsiahleho Kamenického panstva stal Juraj Tarczay, ktorý padol v r. 1557, ale ešte pred smrťou majetok prepísal na svoju sestru Annu Tarczayovú, ktorá bola manželkou grófa Juraja Drugeta z Humenného. Všetci spomínaní boli na strane Jána Zápoľského. Po bitke pri Moháči v r. 1526 padol uhorský kráľ Ľudovít II. a v Uhorsku vzniklo dvojvládie. Víťazom vo voľbách nového kráľa bol Ferdinand I. Habsburský. Ten sa postupne začal vyrovnávať so svojimi nepriateľmi a na rade bola aj posledná majiteľka Hanigovského, ale aj Kamenického hradu. Ferdinand I. zorganizoval vojenskú výpravu proti svojim nepriateľom na východnom Slovensku na čele s generálom Štefanom Forgáčom. V júni r. 1556 dobyl Hanigovský hrad, ktorý hrdinsky bránila jeho posledná majiteľka Anna Tarczayová - Drugetová. Po porážke sa utiahla do svojho opevneného kaštieľa v Mošurove, kde bývala až do r. 1564, keď ju vyhnali a o tri roky neskoršie opustená zomrela.
Hanigovský hrad. Drevoryt Ľ. Šimona zachytil už len jeho zrúcaninu v r. 1923. Foto: archív autora
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
