Knihy nepíše kvôli ich vydávaniu, ale preto, že chce povedať niečo dôležité. Pokúšal sa o to už šesťkrát. Medzitým získal aj prestížnu slovenskú literárnu cenu Anasoft litera. Po námety na písanie chodí do rovníkovej Afriky. Prednedávnom zavítal aj do svojich rodných Košíc, aby sa v Artfore stretol so svojimi priaznivcami. Predčítal im ešte nevydané príbehy, ktoré by mali uzrieť svetlo sveta ešte tento rok. S Marekom Vadasom sme sa rozprávali o tom, ako plynie čas v Afrike a čím ho očarila tak, že sa do nej pravidelne vracia.
Kedy ste boli naposledy v Afrike?
- Minulý rok v marci. Teraz mám čas do jesene, aby som stihol svoju jedenapolročnú periódu a zhromaždil všetky potrebné veci na cestu. Základom je letenka, ale rovnako dôležité sú pre mňa dary, ktoré som sa rozhodol do Kamerunu priniesť. Napríklad drvič kôry – nie je jednoduché nájsť prístroj, ktorý dokáže rozomlieť kôru stromov bez elektriky alebo benzínu a zároveň spĺňa 20-kilogramovú podmienku leteckých spoločností. Potrebuje ho kráľ, ktorý dokáže prírodnými medikamentmi liečiť obrnu.
Ako a kde ste sa k nemu dostali?
- V džungli na kamerunsko-nigérijskej hranici. Je to pohorie, ktoré svojou nedostupnosťou dokázalo zachovať mnoho z pomerov, aké panovali veľa storočí dozadu. Tu sa kedysi ukryli kmene, ktoré neboli ochotné podrobiť sa islamizácii a dodnes tu platia staré zákony. Ani dnes tu nemá moc štát s políciou, vojskom a súdmi, ale kráľ, rada starších a liečiteľ. Iba tí sa starajú o poriadok a chod spoločnosti. A kráľ sa niekedy vyvinie z obyčajného človeka, s ktorým cestujete. Vystúpite s ním z autobusu v Batibe a ľudia na stanici sa začnú klaňať. Pokloníte sa mu aj vy a potom strávite na jeho dvore niekoľko dní. Zoznámi vás s ľuďmi, povodí vás po hlinených chatrčiach, v ktorých žijú jeho pacienti, ukáže, ako vyrába lieky, vysvetlí, ako sa naučil komunikovať s duchmi.
Čím vás Afrika fascinuje natoľko, že sa do nej vraciate?
- Dôvodov je veľmi mnoho. Predovšetkým sú to ľudia, ktorí ma očarili svojou povahou. Až v druhom pláne sú mýty, tradície, nepochopiteľné obrady, liečiteľské praktiky, vnímanie času, spojenia s mŕtvymi predkami, uctievanie božstiev a tak ďalej. Moja Afrika je niečo celkom iné ako Afrika akéhokoľvek iného cestovateľa. Každý si z nej odnesie niečo odlišné, pretože každý je svojím nastavením orientovaný na úplne iné vnemy. Nehovoriac o tom, že Afrika je natoľko rôznorodý kontinent, že sa dopodrobna nedá spoznať za celý život. Len v Kamerune je okolo 300 národov, rozdelených nábožensky i etnicky. Za každým kopcom existuje iná kultúra a jazyk, ktorý je inému spoločenstvu nezrozumiteľný.
Akým jazykom sa tam teda dorozumievate?
- Je to anglofónna krajina, takže mladí ľudia, ktorí absolvovali základné školy, dnes vedia po anglicky alebo francúzsky. Ak je to oblasť, ktorá je odrezaná od civilizácie, je dobré nájsť si v meste niekoho, kto tam má rodinu a bude vám nielen tlmočiť, ale sám je aj zárukou, že nie ste nepriateľ a máte dobré úmysly.
Ako ste sa tam prvýkrát dostali?
- V roku 1997 som sa ako mladý redaktor objavil v jednej z redakcií a nik z mojich kolegov nemal záujem pozrieť sa do tropickej Afriky. Každý sa bál vojen a zdravotných rizík. Jediný som povedal áno. Kamerun a Gabun boli obklopené občianskymi vojnami a hrozby malárie, lepry, eboly, cholery, AIDS, riečnej slepoty, alebo žltej zimnice boli príliš silné. V strednej Afrike v okolí Guinejského zálivu som bol doteraz sedemkrát. Prevažne v Kamerune, ale nahliadol som aj do Gabunu, Čadu, Nigérie alebo Konga.
Do akej miery tam čerpáte inšpiráciu pre svoju tvorbu?
- Africké cesty ma v posledných poviedkach pravdepodobne výrazne ovplyvnili. Nedokážem však povedať, akým spôsobom som sa zmenil ja sám. Určite v nich existuje súvislosť medzi mágiou a obyčajným životom, medzi problémami ľudí a ideami duchov. V každej poviedke je však podľa mňa najdôležitejší obraz psychiky rozprávača alebo hlavnej postavy. V kultúrach tamojších národov duchovia reálne existujú a ovplyvňujú každodenné konanie obyvateľov. Takže nejde o fantáziu, ale realizmus. Čierny realizmus.
Mne pri čítaní vašich poviedok napadá aj pojem magický realizmus. Prečo máte rád práve to prepájanie sveta reálneho so svetom fantázie?
- Vezmime si napríklad dieťa, hrajúce sa v pieskovisku. V skutočnosti utľapká kilo piesku a urobí jednu dve diery. V jeho hlave sa však odohráva dráma – hrady, tunely, priekopy, opevnenia, boje. Sny a fantázia človeku vyplňujú život viac ako skutočnosť. Fantázia a realita sú prepojené nielen v rozsiahlych románoch Latinskej Ameriky, alebo v surrealistických básňach parížskych bohémov. Snami a nereálnymi príbehmi je ovplyvnený každý človek, nestačí mu prežiť jeden obyčajný život. Každý deň má tisíc príležitostí, aby sa rozhodol pre jednu z možností. Tie ostatné zostávajú ako nevyužité šance, ktoré ho mohli viesť ako podnety k alternatívnym životom, k nekonečným možnostiam príbehov.
Aký je pre vás hlavný rozdiel medzi "naším svetom" a Afrikou?
- Rozdielov je tu obrovské množstvo. Z pohľadu občasného návštevníka tu vyniká absencia času. Domorodec v trópoch je zvyknutý na úrodu trikrát ročne. Prírodné podmienky – teplo, vlhkosť, tlak – ho nútia žiť pomalšie ako v strednej Európe. Stovky rokov žil v prostredí, v ktorom nemusel venovať toľko energie k zabezpečeniu svojej budúcnosti. Úrodu si na trhoch pravidelne vymieňal za tovar, ktorý práve potreboval. Nemal potrebu ani možnosti zhromažďovať svoj majetok a šetriť. Z toho vyplýva aj súčasná povaha tamojšej zarábajúcej strednej vrstvy, ale koniec koncov aj obyčajných obyvateľov: Afričan je svojimi vzťahmi zviazaný s minulosťou a budúcnosť je neznáma veličina, ktorá v jeho živote nemá význam. Existuje iba prítomnosť, ktorú si je treba náležite užiť a vychutnať. Výplaty sa väčšinou minú za jediný deň za mäso, palmové víno a lesklé topánky.
Nie je potom návrat na Slovensko šokom?
- Je. A musím sa z neho spamätávať aj niekoľko týždňov.
Zrejme vám tam plynie čas inak ako doma.
- Ak človek vstúpi na africkú pôdu, musí si z rúk zložiť hodinky. Čas tu nič neznamená. Pamätám sa na svoju prvú cestu do džungle, na ktorú mal autobus vyraziť o ôsmej. Keď som už štyri hodiny za sklom sedel na zadnom sedadle v šesťdesiatstupňovej horúčave a pozoroval nových cestujúcich, ktorí sa poobede tlačili do vozu tak, že im hlavy, zadky a prsia trčali z okien a vozidlo bolo trojnásobne preťažené, povedal som si dosť. Musím túto hru hrať s vami! Inak sa môj európsky mozog roztopí na kašu a nervy sa vzdajú svojich funkcií. Odvtedy vždy na stanici spôsobne čakám a zistil som pritom, že neexistuje stratený čas. Ak mám k dispozícii niekoľko hodín čakania, strávim ho rozhovormi, alebo premýšľaním o minulom dni. Som presvedčený, že žiadna dôležitá udalosť mi neujde. Nepotrebujem sa hnať za nejakým termínom. A zažijem viac, ako by som sa ponáhľal a triasol sa nervozitou, že nestihnem naplánovaný program.
Čo najhoršie alebo najprekvapivejšie ste v Afrike zažili?
- Najhoršia bola noc s triaškou pri malarickej horúčke, poriadne ďaleko od mesta a nemocnice. A prekvapivé je všetko nové, čo vás na ceste postretne. Hneď na úvod mojej prvej cesty som sa dostal na obrad ľudí Ibogy. Iboga je halucinogénna droga, ktorá sa v okolí rovníka používa ako spojenie so záhrobným svetom. Kňaz sa pomocou nej zhovára s mŕtvymi predkami a predpovedá budúcnosť. Celonočný obrad s ľuďmi v tranze mi vtedy ako neskúsenému cestovateľovi dovolil nahliadnuť do tajomného sveta, ktorý je skrytý pred modernou civilizáciou.
Aký svet sa vám odkryl?
- Myslím, že je to neprenosná skúsenosť. Nevysvetlil som ju ani priateľom pri celonočnej debate. Stojíte v noci na záhrade uprostred ohňov, okolo vás sa mihajú telá pulzujúce v nezachytiteľnom rytme, vyvrátené oči, počujete bubny, ktoré vám z hlavy vyženú všetky myšlienky, ženy sa v záklone krútia neuveriteľnou rýchlosťou... Tá atmosféra sa nedá preniesť a je ťažké ju vysvetliť. Na druhý deň cítite iba úžas a veľký rešpekt pred nepoznaným.
Tohto roku sú majstrovstva sveta vo futbale v Afrike. Tá má vraj až extrémny vzťah k futbalu. Počula som, že futbalistovi, ktorý nedal postupovú penaltu v nadstavenom čase vraj vypálili dom a jeho rodina sa musela odsťahovať.
- Bol to Pierre Womé a Kamerun sa vtedy preto nedostal na majstrovstvá sveta v Nemecku. Celá jeho rodina musela byť dlhodobo pod policajnou ochranou. Ten prípad ilustruje fanatizmus, s akým sa Afričania na futbal pozerajú. Po večeroch sa v krčmách zhŕknu v podnikoch okolo televízora, sledujú európske ligy a gól, alebo čo len peknú kľučku ich hráča oslavujú do rána. Africký futbal je nekonečná téma. Napríklad pri mužstve nie je iba manažment a tréner, ale aj kňaz a čarodejník. Keď hrá Kongo, Gabun, alebo Benin, súper kontroluje ich brány, či nie sú začarované.
Práca na ktorej knihe vás najviac pohltila?
- Na Liečiteľovi som pracoval sedem rokov.
Za Liečiteľa ste dostali Anasoft cenu za najlepšiu knihu 2007. Prekvapila vás táto cena?
Bola to pre mňa veľká pocta. A prekvapila určite, veď na ňu boli nominovaní aj moji obľúbení spisovatelia, ktorých som s obdivom čítal ešte ako dieťa - Pavel Vilikovský, alebo Dušan Dušek.
Dve zo svojich kníh ste napísali spolu s Emanom Erdélyim. Ako sa to dá, písať v tandeme?
- S Emanom sme písali v časoch, keď sme spolu bývali na vysokoškolskom internáte. Dokonale sme sa poznali a ak v spoločnosti začal čokoľvek rozprávať, pokojne sa mohol vzdialiť a ja by som to za neho vedel dopovedať. Písanie v tandeme nie je nič nezvyčajné. Výsledok je však úplne iný, ako keď si za knihou stojí jeden autor.
Nebola to vaša posledná spolupráca. Vlani bolo avizované vydanie vašej spoločnej knihy Slovensko – perla džungle. Môžeme sa na ňu už čoskoro tešiť?
- Je už hotová, stačí urobiť posledné korektúry. Ale neviem zaručiť kedy, a či vôbec vyjde. Je založená na fotografiách, ktoré si vyžadujú lepší papier a tlač.
Pracujete momentálne na nejakej knihe?
- Poviedky pribúdajú, ale moje tempo je africky lajdácke. Našťastie ma nik netlačí, aby som ihneď niečo vydával. Nepretekám a píšem naozaj iba vtedy, keď sa mi zdá, že mám čo povedať.
Profil
Narodil sa 27. mája 1971 v Košiciach.
Vydal zbierky poviedok: Malý román (1994, Prémia Literárneho fondu), Univerzita (1996, spoluautor Eman Erdélyi), Diabol pod čapicou (2002, spoluautor Eman Erdélyi), Prečo sa smrtka smeje (2003)
Jeho Rozprávky z čiernej Afriky získali v roku 2004 cenu Bibiany za najlepšiu a najkrajšiu detskú knihu sezóny.
Kniha Liečiteľ (2006) získala prestížnu literárnu cenu Anasoft Litera 2007 a vyšla už v treťom vydaní.
Autor v súčasnosti pracuje spolu s Emanom Erdélyim na farebnej cestopisnej knihe Slovensko – perla džungle.
Žije v Bratislave.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
