Jeho zatiaľ posledný film je o hranici, ktorá na dlhé desaťročia rozdelila dedinku Slemence, ležiacu na slovensko-ukrajinskej hranici. V roku 1945 ju násilne rozdelili na dve časti: jedna pripadla vtedajšiemu Sovietskemu zväzu, druhá Československu. Ostnatý drôt, bezohľadne natiahnutý medzi domami, rozdelil nielen cintorín, majetky, ale aj najbližšie rodiny na desiatky rokov, niektoré navždy. Režíroval už niekoľko dokumentárnych filmov. Medzi nimi aj najlepší európsky dokument minulého roka - Hranica. Jaroslav Vojtek.Začal si nachádzať odpovede?- Áno, v mojich filmoch som začal nachádzať ľudskú pravdu, ľudskú bolesť, radosť, šťastie. Inak, ako som sa dozvedal z filozofických esejí. Chcel som prekročiť tieň intelektuálneho pohľadu na svet, na život, na všetko. My zdes je portrét človeka, ktorý odišiel z miesta, kde vyrastal, do neznáma a nachádzal nových priateľov. V princípe je to autoportrét. Ja som žil a vyrastal v Martine, prišiel som do Bratislavy a začal som si nachádzať nový život. Prežíval som to, čo hlavný hrdina Dimitrij. Chcel som ukázať, čo to je hľadať nový domov a nové šťastie.Dimitrij šťastie nenašiel. Ty si ho v Bratislave našiel?- Nedokážem si povedať, že som ho našiel.Našiel si aspoň tie odpovede?- Stále ich hľadám. A možno to je to šťastie v mojom živote, že ich stále hľadám.Pre koho robíš dokumentárne filmy? A prečo majú zmysel?- Neviem. To je tiež ťažká otázka. Majú zmysel v tom, že ponúkajú moment pravdy. Teraz možno Bruce Willis či Tom Cruise trhajú kiná, ale verím tomu, že o 50 rokov sa urobí nejaká časová konzerva, niekto si vyberie dokument a pozrie sa, ako sme žili. A uvedomí si, že takto sme uvažovali, toto sme riešili. Stojí mi to za to, že tých pár divákov, čo to uvidí, to osloví a možno sa začnú na život pozerať trochu inak. Každopádne nechcem byť moralista.Ale vieš, že tvoj dokument uvidí o 99 percent menej ľudí ako hocaký s Bruceom Willisom? Stojí to za to?- Určite. Lebo stále vnímam masové veci ako pominuteľné. Tie veľké megalomanské veci vnímam ako krátky moment v kontexte histórie. A verím tomu, že momenty autentickosti a pravdy pretrvajú, aj keď nie sú možno akceptované v súčasnosti.Prekvapila ťa hlavná cena na jihlavskom festivale?- Veľmi. Z 1 800 filmov ma vybrali medzi 15. Bol som šťastný, že budem v súťaži. Bol som tam dva dni, videl som výborné filmy a povedal som si: Jaro, choď domov, lebo tu sú iné kusy (smiech). Išiel som teda domov, už som bol v Bratislave a telefonovali mi, aby som prišiel späť, že po mňa pošlú auto alebo taxík. Keď som sa dozvedel, že som vyhral, bol som dojatý. Ale nie v zmysle egocentrizmu, ale preto, že autentický realistický film mal nádej. Tú cenu vnímam tak, že môžeme o všetkom polemizovať a hľadať alternatívy. Na čom robíš teraz?- Na takom dosť čudnom filme, ktorý sa volá Cigáni idú na voľby. Bude to veľmi veselé. Odohráva sa to počas dvoch mesiacov. Chodil som totiž do Kokavy nad Rimavicou, kde som sledoval Vlada Sendreja, ktorý chce byť politikom a chcel sa stať poslancom VÚC. Bude to o tom, ako robí kamapaň, ako mobilizuje Cigánov. O tom, ako to celé krachlo, nedostal sa nikam, a ako Cigáni všetko pokašľali.Striedaš smutné filmy s veselými.- Asi áno. Tak to prináša život.
Do Slemeniec na hranici si chodil sedem rokov. Čo si cítil, keď si film videl po prvýkrát hotový?
- Bolo to pre mňa zvláštne. Akoby som pozeral film niekoho iného. Bol som hrozne spokojný, že film si pláva vlastným životom a ja som bol možno len nejakým momentom osudu, že som sa tam ocitol a mohol som tú správu podať ďalej.
Robiť film časozberným spôsobom zaberie veľa času, kus života. Prečo si si vybral túto cestu?
- Lebo mám pocit, že zber materiálu v čase je bližšie k pravde. Film je pre mňa ako život. Je rozdiel, keď niekoho spoznáte za týždeň, a keď s ním žijete roky a vidíte ho v závažných situáciách. Keď sa vrátim k ľudom, ktorí žijú v iných ľudských situáciách a problémoch, zrazu sú iní, riešia iné veci, a to je pre mňa pravda. Primárna vec pre mňa vo filme je reálny život nad vymyslené ružové scény. Byť poctivý k realite mi prišlo ako vhodná metóda.
Čo okrem hranice delí tie dve dediny? Okrem toho, že na našej strane sú lepšie cesty.
- Mentalita a psychologický moment šesťdesiatych rokov. Tí, čo ostali v ukrajinskej časti, sa mali horšie. Ale je paradox, že tí na našej strane sa mali lepšie, kým sme nevstúpili do Európskej únie. Únia tam však urobila priechod, a tým pádom z našej strany chodia ľudia kupovať na druhú stranu lacné veci. Na druhej strane teraz ľudia bohatnú. A paradox celého je, že sa majú lepšie ako na našej (smiech).
Vo filme hovorí starý pán, že za to všetko môže starosta. Študoval si hodnoverné historické materiály?
- Študoval som ich veľa rokov, prečítal som množstvo historických prameňov a vychádzal som zo spomienok ľudí. Rozhodol to starosta, lebo ho podplatili.
Ktorý z momentov pri natáčaní bol najsilnejší?
- Najťažšie bolo, keď nevidiaca pani už nemohla hranicu vidieť, len ohmatať. Nevedel som vtedy oddeliť film od života. (Ticho.) Na návrate režiséra na miesto nakrúcania je najťažšie to, že ľudia, ktorých si počas natáčania obľúbil a získal s nimi vzťah, odchádzajú a umierajú. A na Hranici to bolo veľmi silné, pretože som nakrúcal starších ľudí, ktorí umierali v priebehu mesiacov. Ostal tam žiť jediný človek a ten ma po 30 minútach spoznal len po hlase. Vtedy som sa samého seba pýtal, či to má zmysel vracať sa a či nie je lepšie zachovať si ich v pamäti, ako som ich nakrúcal. Videl som ich v tej sviežosti, sile, v kráse. Možno je to egoistické, ale zažil som tam obrovský životný moment s ľuďmi a chcem si to tak zachovať. Nechcem ich vidieť slabých, smutných, zlomených. Nechodím ani na návraty na stužkové.
Dokedy tam bude hranica?
- Práve to je smutné, že tam bude nastálo. Tá hranica tam pritom v dejinnom kontexte nikdy nebola. Keď tam po vojne prišli Rusi a povedali im - 'patríte k Sovietskemu zväzu', boli zmätení. Vnímali to, že hranica je iba na chvíľu. Nik netušil, že bude 60 rokov. Pre mňa bolo najabsurdnejšie, že keď prišla schengenská hranica, úradníci z Bruselu neriešili, že by mohla ísť hranica o pár kilometrov inak. Pre nich to bolo výhodnejšie, lacnejšie. O tom film je. Mocnosti, či už sovietske, bruselské, či komunizmus alebo ťažký Západ nerieši individualitu konkrétneho človeka, ktorý má nejakú osobnú históriu.
Keby sa Ukrajina stala členom únie, hranica by ostala?
- Myslím, že by zmizla. No ostali by trenice, pretože ľudia, ktorí zostali na jednej strane, zobrali pozemky ľudom z druhej strany. Bol by problém. Ale aj tak je to neskoro, lebo rodinné väzby už vymizli.
Tvoj predchádzajúci film Malá domov bol veselý a teraz si prišiel s takým smutným filmom. Bol to tvoj zámer, aby človek prišiel a použil balík vreckoviek?
- Nerobím to s kalkulom. Žiadny svoj film. Keď niekedy idem do kina a pozerám film, tak tvorcovia akoby mali fľaštičky s ingredienciami. Teraz sa musí divák smiať, teraz musí plakať, teraz musí mať katarziu. Takto neviem rozmýšľať. Nerozumiem kalkulu. Som len v očakávaní, ako to divák prijme.
Do akej miery odzrkadľuje dokumentárny film realitu a do akej miery je to tvoje autorské videnie?
- Jedna k jednej. Ja som veselý človek, rád sa zabávam. Ale mám pocit, že teraz je doba, ktorá sa chce len zabávať a nevidieť skutočnú realitu. Na to, aby niekto uzabával celé Slovensko, musí byť veľa peňazí a musí v tom byť nejaký zámer. Proti tej televíznej zábave sa musí postaviť pár ľudí a povedať reálne veci: Pozrite sa, sú tu aj ľudia, ktorí sa nemajú prečo zabávať. Nemajú prácu, chcú si založiť rodinu, chcú šťastne žiť, ale nemajú šancu, príležitosť. A o tom by mal dokumentarista rozprávať. Nechcem byť depresívny ani skeptický. Možno to znie absurdne, ale to, čo som tam videl, je trikrát smutnejšie ako vo filmoch. Ale to som si ako filmár nedovolil urobiť, lebo to už by nikto neuveril.
Prečo ideš vo filmoch tak na doraz?
- Aby sme si uvedomili sami seba, aby sme mali sebareflexiu. Lebo tá nás môže posúvať ďalej. Keď vidíme, čo za blbosti robíme. Snažím sa riešiť veci, ktoré ma trápia.
Preto si išiel študovať dokument?
- Najprv som začal fotiť. Prvá fotografia človeka bola pre mňa veľmi zaujímavá, ale chcel som vedieť niečo viac. Pozerá sa na mňa, ale kde je jeho ďalší život, odkiaľ prišiel, čo robí, ako rozmýšľa? Dokument som začať nakrúcať, lebo v literatúre som nenachádzal odpovede na moje životné otázky. Preto som chytil kameru a išiel som medzi ľudí a začal som sa pýtať, čo som chcel vedieť.
Sú tu aj ľudia, ktorí sa nemajú prečo zabávať. Nemajú prácu, chcú si založiť rodinu, chcú šťastne žiť, ale nemajú šancu, príležitosť. A o tom by mal dokumentarista rozprávať."
Profil
Narodil sa v roku 1968 v Žiline.
Absolvoval Filmovú a televíznu fakultu VŠMU v Bratislave, odbor réžia dokumentárneho filmu u Dušana Hanáka.
Jeho dlhometrážny debut My zdes (film sleduje osudy kazašských Slovákov, ktorí sa po 40 rokoch strávených v Kazachstane rozhodli presťahovať na Slovensko) bol uvedený v súťaži dokumentárnych filmov na Medzinárodnom filmovom festivale Karlovy Vary a získal množstvo ocenení.
Jeho najnovší film Hranica získal na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave hlavnú cenu za najlepší dokumentárny film strednej a východnej Európy za rok 2009.
Natočil filmy Malá domov, Cesta za snom, My zdes, Blázonko, Akvárium, Slepá viera.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
