Čajkovi nemohol pomôcť nikto na svete

V reprezentačnom drese. L. Čajka (vľavo) mal pred sebou najlepšie hokejové roky. (Autor: archív)

Sportnet|15. feb 2010 o 00:00

Šport a smrteľné úrazy, i keď na prvý pohľad sa to nezdá, idú dohromady. V Košiciach takto zomreli traja športovci. Najznámejší tragický prípad je z 5. januára 1990, keď sa v hokejovom zápase smrteľne zranil hráč Zlína, 26-ročný Luděk Čajka.

Šport a smrteľné úrazy, i keď na prvý pohľad sa to nezdá, idú dohromady. Nielen v horolezectve a boxe. V Košiciach takto zomreli traja športovci. Ešte začiatkom päťdesiatych rokov zahynul na pretekoch motocyklov na terajšej Štefánkovej ulici jazdec, ktorému pod kolesá vbehol pes. Pred časom sa počas tréningu vodnopólových nádejí utopil mladý športovec. Najznámejší tragický prípad je z 5. januára 1990, keď sa v prvoligovom hokejovom zápase smrteľne zranil čs. reprezentant, hráč Zlína, 26-ročný Luděk Čajka.

Do konca stretnutia chýbalo 122 sekúnd a išlo iba o to, kto dostane puk na svoju hokejku. Domáci hráč VSŽ Košice Anton Bartanus, alebo Čajka. Ten druhý sa chcel dotknúť puku skôr, rozhodca by musel odpískať zakázané uvoľnenie.

Je takmer neuveriteľné, ale skutočne sa obaja hráči navzájom ani nedotkli. Čajka spadol, hlavu silne narazil na mantinel... Mnohokrát som spoločne s ďalšími zainteresovanými videl na opakovaných videozáberoch ten nešťastný moment. Mohol to vraj spôsobiť predovšetkým nekvalitný ľad...

Ťažké poranenie

Po dvadsiatich rokoch sa v tejto súvislosti, predovšetkým v českej tlači, spomína aj príchod do Košíc „zo Sovietskeho zväzu profesora Rafaela Abuziarova, vedúceho špeciálneho strediska na liečenie pohybového ústrojenstva detí a mládeže..."

Aj s odstupom času si táto tragédia zaslúži väčšiu pozornosť. Veď Luděk Čajka, ktorému už do NHL chýbal iba krôčik, zomrel v Košiciach po štyridsiatich dňoch - 14. februára 1990 vo FN L. Pasteura. Ako si na tieto smutné chvíle spomína jeden z najzainteresovanejších v celom prípade, MUDr. Miloslav Klíma, dlhoročný lekár VSŽ Košice, resp. HC Košice a uznávaný odborník z Kliniky úrazovej chirurgie FN L. Pasteura.

„Počas samotného úrazu som bol na domácej striedačke a už vtedy som mal vážne obavy, že ide o vážne poranenie krčnej chrbtice," začal svoje spomienky na smutnú udalosť MUDr. M. Klíma. „Ešte na ľade k zranenému prišiel aj ďalší klubový lekár hokejistov MUDr. Peter Kartík, MUDr. Oliver Tomáš z našej kliniky a primár chirurgického oddelenia MUDr. Ján Dankovčík. Ešte na štadióne sme mu dali tzv. Schanzov golier a sanitka, ktorá bola na zimnom štadióne, Čajku odviezla na kliniku úrazovej chirurgie. Tam ho po základných vyšetreniach ihneď operovali. Žiaľ, potvrdilo sa to, čo sme predpokladali: ťažké poranenie chrbtice s prerušením miechy... Potom ho prijali na ARO, ale bolo jasné, že jeho zranenie je nezlučiteľné so životom a bolo iba otázkou času, kedy zomrie. Pri všetkej snahe mu súčasná medicína nemohla pomôcť..."

Himlove pokyny

Liga mala krátku prestávku, 33. kolo odložili. Košické VSŽ potom cestovali do Prahy na zápas so Spartou. Cez prestávku pozvali MUDr. Klímu do čestnej lóže ku vtedajšiemu predsedovi ÚV ČSZTV Antonínovi Himlovi. „Prišiel som teda tam a najvyšší šéf československého športu mi povedal, že z Moskvy prišiel pomôcť našim lekárom akademik Abuziarov, mám sa oňho postarať a vziať ho s našou výpravou do Košíc. Antonínovi Himlovi som sa snažil vysvetliť, že zranenie Luďka Čajku je také vážne, že je nezlučiteľné so životom, pretože došlo k prerušeniu miechy," hovorí známy (nielen košický) lekár, ktorý si aj s odstupom dvoch desaťročí pamätá takmer na všetky detaily, súvisiace so zranením L. Čajku a následnými udalosťami.

Neuveriteľné - pricestoval bez pasu

LUDĚK ČAJKA

V drese Gottwaldova. Farby zostali, len mesto premenovali na Zlín.

Narodený: 3. novembra 1963
Miesto: Český Těšín
Zomrel: 14. februára 1990
Miesto: Košice
Kariéra: S hokejom začínal v Havířove, odkiaľ šiel do vtedajšieho Gottwaldova. V lige odohral desať sezón, okrem dvoch rokov v jihlavskej Dukle všetky v drese Gottwaldova. Je po ňom pomenovaný zlínsky štadión. Pod stropom domovského stánku visí jeho dres.
Bilancia v lige: V 297 zápasoch strelil 33 gólov a na 52 prihral.
Bilancia v reprezentácii: V 58 zápasoch zaznamenal tri góly. Z MS 1987 má bronz, v tom istom roku cestoval na Kanadský pohár.
Draft: Zo 115. miesta ho draftoval New York Rangers. Dostal prísľub, že po sezóne 1989/90 môže za more odísť. Nedočkal sa toho.
Prvý zápas v najvyššej súťaži: 1. kolo, 13. 9. 1983: Gottwaldov - Vítkovice 3:1.
Prvý gól v najvyššej súťaži: 5. kolo, 27. 9. 1983: v zápase Gottwaldov - Košice 9:1 otvoril skóre zápasu.
Posledný gól a posledný zápas v najvyššej súťaži: 32. kolo, 5. 1. 1990: Košice - Gottwaldov 3:4.
Prvý reprezentačný zápas: 14. 4. 1985 Československo - Kanada 6:2.
Posledný reprezentačný zápas: 22. 12. 1989 na turnaji Izvestijí v Moskve proti SRN

Medzitým autorovi tohto príspevku, v tom čase redaktorovi Východoslovenských novín, zatelefonovali zosekretariátu Telovýchovnej jednoty VSŽ Košice a poprosili ho, aby R. Abuziarovi robil počas jeho pobytu v Košiciach tlmočníka a sprievodcu. Vyhovel som im a výpravu hokejistov VSŽ som už očakával na železničnej stanici. Hosťa z Moskvy ubytovali v hoteli Slovan a na moje nemalé prekvapenie bol to asi jediný človek v dejinách ZSSR, ktorý oficiálne vycestoval z krajiny bez cestovného pasu. Vrcholila síce sovietska "perestrojka", ale i tak to bolo niečo neslýchané. Ako som sa od neho dozvedel, niekde v moskovských médiách zachytil informáciu o Čajkovom zranení, skontaktoval sa s naším veľvyslanectvom, a to mu akosi vybavilo rýchlo cestu do vtedajšej ČSSR. Abuziarov asi nikdy nemal cestovný pas, a teda ani nebol v cudzine. Dostať sa však za hranice iba na občiansky preukaz bola skutočne veľká vec!

Prečo ten optimizmus?

Dajme však opäť slovo MUDr. M. Klímovi: „Abuziarovi sme umožnili pobyty pri posteli Luďka Čajku. Prekvapil nás jeho neodborný optimizmus. Vyhlásil, že ho zachráni, ale... Musíme eliminovať negatívne veci, ktoré zle pôsobia na pacienta. Išlo o dve skúsené lekárky (!), kovovú posteľ a niektoré elektrické prístroje. S jeho pribúdajúcimi návštevami pri lôžku sme mali možnosť zistiť, že 'akademik' z Moskvy po medicínskej stránke toho veľa nevie. Z akademika sa neskôr vykľul profesor, z profesora doktor a nakoniec sme zistili, že absolvoval iba špeciálne kurzy prírodnej a alternatívnej medicíny. Prípad bol však ostro sledovaný celou verejnosťou, politikmi aj diplomatmi a mnohí z nich boli presvedčení, že Abuziarovi sa podarí zázrak, že v jeho silách i schopnostiach je vrátiť Čajku späť do života, i keď nám lekárom bolo jasné, že takýto zázrak sa stať nemôže."

Abuziarov však naďalej neskrýval svoj optimizmus. Ťažko povedať, z čoho pramenil, ale s najväčšou pravdepodobnosťou ho iba predstieral. Médiá uverejňovali informácie o tom, ako sa stav Luďka Čajku zlepšuje a, samozrejme, citovali pritom Abuziarova, o niekoľko dní neskôr však svetlo sveta uzrela oveľa smutnejšia, ale realistickejšia informácia o tom, ako to so smrteľne zraneným hokejistom v skutočnosti je.

Peniaze si ponechali - 1.

Od prvých dní pobytu R. Abuziarova v Košiciach do hotela Slovan za ním chodili doslova stovky ľudí. Z celého Slovenska. Boli to ľudia so zdravotnými ťažkosťami rôzneho druhu. Sedávali na hotelových schodoch a čakali na moment, keď sa im pošťastí vstúpiť do izby premenenej na ordináciu. To už za Abuziarovom pricestovala jeho asistentka. Cez deň „ordinovali" v Slovane, večer, zvyčajne v neskorých hodinách, odchádzali do nemocnice za Čajkom. Ťažko povedať, koľkým ľuďom v skutočnosti pomohol. Až neskôr, počas jeho ďalšej návštevy v Košiciach, fotograf ČSTK zachytil syna známeho košického herca, ktorý do - vtedy už ordinácie - vošiel na invalidnom vozíku a vyšiel von na vlastných nohách... Dokázal to síce, ale onedlho sa všetko vrátilo do pôvodného stavu.

Ľudia za Abuziarovom nechodili s prázdnymi rukami. Nakoniec, vnútri bola škatuľa, do ktorej mohli dávať peniaze na Luďka Čajku. „Len dajte, my nič nechceme, to všetko pôjde jeho rodine," týmito slovami „povzbudzoval" návštevníkov veľký mág so svojou pomocníčkou. Nečudo, že ľudia boli štedrí a škatuľa sa rýchlo zapĺňala.

Luděk však nakoniec zomrel a tých štyridsať dní od smrteľného úrazu prežil síce v kóme, ale iba vďaka svojmu vyšportovanému mladému organizmu.

Abuziarovi so svojou asistentkou nezostávalo nič iné, iba odísť domov. Nazbierané peniaze - aspoň tak mi obaja povedali - odnesú do Prahy a tam ich odovzdajú na ÚV ČSZTV, i keď ja som im navrhoval, aby ich oficiálne odovzdali na sekretariáte TJ VSŽ Košice, ktorý už sa postará o to, aby sa dostali do správnych rúk...

Zbierka na pomník...

Na veľké prekvapenie po niekoľkých týždňoch sa Abuziarov, teraz už s dvomi asistentkami, opäť objavil v Košiciach. Vraj na pozvanie najvyšších predstaviteľov Vsl. KNV v Košiciach. Blížili sa prvé slobodné voľby, a tak sa niektorí kandidáti chceli poriadne zviditeľniť. Trochu nepochopiteľné bolo to, že Abuziarovi vytvárali podmienky na ľahký a rýchly zárobok najmä tí, ktorí reprezentovali VPN. V tomto prípade to už vôbec nebolo podstatné. Abuziarov so svojimi asistentkami dostal priestory už vtedy v bývalej Krajskej politickej škole Vsl. KV KSS (dnes je to Geriatrické centrum sv. Lukáša), samozrejme bezplatne - a začal liečiť. Peniaze už pýtali na pomník na hrob Luděka Čajku a samozrejme, pre jeho manželku a dcéru Markétu. S touto trojicou som mal už iba minimálny kontakt, veď už nič nepotrebovala, všetko jej zabezpečil krajský národný výbor, predsa som len mal záujem, aby sa vyzbierané, resp. darované peniaze dostali do správnych rúk. Vtedy som si ešte naivne myslel, že peniaze, vyzbierané počas prvého pobytu Abuziarova v Košiciach, skončili v rukách manželky L. Čajku.

Peniaze si ponechali - 2.

Posledný deň pobytu v Košiciach mi tento občan ZSSR tatárskej národnosti povedal, že musí zatelefonovať do Prahy na ÚV ČSZTV ohľadom toho, aby ho zajtra čakali. Počkal som ho pred budovou pošty, v ktorej sa zdržal iba niekoľko minút. Potom mi povedal, že s telovýchovnými funkcionármi sa dohodol na odovzdaní peňazí, a tak im ich zajtra dá v Prahe. Večer trojica odcestovala vlakom do Prahy. To už bol máj... Na druhý deň mi to akosi nedalo, a tak som obtelefonovával ÚV ČSZTV, jeho sekretariát, medzinárodné oddelenie, Čs. zväz ľadového hokeja. Nepodarilo sa mi nájsť nikoho, kto by niečo vedel o Abuziarovi, nieto ešte o poriadnom balíku peňazí, ktoré mal odovzdať v známej budove v ulici Na Poříčí...

Takto sa teda skončila misia „neobyčajného liečiteľa a zázračného profesora" v Košiciach. Možno naozaj prišiel do Košíc s cieľom pomôcť Luďkovi Čajkovi, potom je však nepochopiteľné, že po oboznámení s jeho zdravotným stavom neodcestoval domov. Zrejme veľmi rýchlo prišiel na to, ako by v mene tohto vynikajúceho hokejistu prišiel k solídnej sume peňazí. Luděk Čajka zomrel 14. februára 1990 a ako vo svojich nekrológoch uviedli vtedy všetky české médiá - z medicínskeho pohľadu bol Luďkov osud, bohužiaľ jasný. Jeho úraz nebol liečiteľný na žiadnom lekárskom pracovisku na svete. Nekrológy zdôraznili aj to, že košickí zdravotníci L. Čajkovi venovali maximálnu starostlivosť... Niekde sa objavili v tejto súvislosti aj informácie, že účasť sovietskeho lekára bola iba symbolická.

Draho zaplatené zmeny

Nuž, Abuziarov sa už potom pre istotu v Košiciach neobjavil. Asi si uvedomil, že v najlepšom treba prestať. Zlínsky zimný štadión nesie meno Luďka Čajku, ktorý mal bronzovú medailu zo svetového šampionátu v roku 1987, na svojom konte 58 reprezentačných oficiálnych stretnutí, vrátane Kanadského pohára a pred sebou podpísanie zmluvy s New York Rangers. Mal 26 rokov, a to najlepšie v hokeji ešte pred sebou. Smrť si však poňho prišla nečakane v Košiciach...

Čajkova smrť ovplyvnila nemálo záležitostí súvisiacich s hokejom. Konkrétne, zmenu pravidla o zakázanom uvoľnení. Týždeň pred 5. januárom 1990 sa zrodila Asociácia hráčov ľadového hokeja, tragédia L. Čajku urýchlila prijatie zmien v prestupovom poriadku, odchod čs. hokejistov do zahraničia, uzatvárania zmlúv so sponzormi i prijatie nových zásad pre úrazové poistenie. Všetky tieto pozitívne zmeny však boli veľmi draho zaplatené životom mladého hokejistu, a teda nestáli zato. Po čase by k nim aj tak došlo.

Memento zostáva

MUDr. Miloslavovi Klímovi prešlo rukami množstvo hokejistov, ale aj vyznávačov iných odvetví, ktorí boli pochrámaní. Luděk bol však jediný, ktorému už vedno s ostatnými špecialistami nemohol pomôcť. I preto nikdy nezabudne na tento prípad, ktorý vnímal nielen z medicínskeho hľadiska, ale hlavne ľudského. Predtým riešil počas zápasov zapadnutý jazyk, bezvedomie, zlomeniny, ale z tohto úrazu sa stal neriešiteľný prípad. Medicína je tiež niekedy prikrátka napriek obrovskej vôli a snahe odborníkov pomôcť.

Nešťastný pád

"Hneď, ako som videl, čo sa stalo, vedel som, že je zle. Náraz bol mechanizmus podobný teleskopu. Výsledok bol hrozný - rozbité stavce, kompletne prerušená miecha. Operácia len potvrdila diagnózu, ktorú sme určili. Takýto úraz je nezlučiteľný so životom," konštatoval uznávaný fachman. Práve on už vtedy nastolil potrebu špecializovaných pracovísk slúžiacich vrcholovým športovcom a tiež apeloval na to, aby organizmus aktérov mal dostatok času na regeneráciu. Doktor Klíma vystúpil pred niekoľkými rokmi s týmto prípadom aj na medzinárodnej konferencii, ktorá sa venovala práve vážnym poraneniam. Mimochodom, sú už aj inštruktážne filmy o tom, ako učia v zámorí padať na ľad už mladých adeptov.

Taký chránič nie je

Úmrtie L. Čajku poznačilo mnohé v našom hokeji. Aj MUDr. Klímu. Mal konflikty s rozhodcami, keď sa neriadil tým, že pokyn na vstup lekára na ľadovú plochu dáva muž s píšťalkou. Napríklad vtedy, keď Dragan dostal puk do oblasti krku alebo Rusznyák udrel zákerne Libu hokejkou po hlave. "Akonáhle som videl nebezpečnú situáciu, okamžite som upaľoval k zranenému nečakajúc na povolenie rozhodcu." Ako predseda zdravotníckej komisie nástojil na tom, aby pri tímoch pôsobili chirurgovia, čo majú bezprostredné skúsenosti so zraneniami, čo sa počas športu môžu prihodiť. "Vtedy sa mi to podarilo..." Kvituje, že arbitri sú prísnejší pri posudzovaní narazenia zozadu, úderov do hlavy a krku, lebo ani najdokonalejšia ochrana nepotlačí riziko vážneho úrazu. "To, čo sa stalo Luďkovi Čajkovi, bola naozaj nešťastná náhoda. No môže sa zopakovať. Nie sú také chrániče, ktoré by vedeli zabrániť zlomeným stavcom a prerušeniu miechy," vyslovil stále aktuálne memento doktor Klíma.

zuk, tp, mez

Čo sa stalo?

Po náraze na mantinel došlo u Luďka Čajku k vážnemu úrazu. Rozhodca Skačáni ihneď prerušil zápas a povolal lekárov. Tí zranenému obrancovi v bezvedomí obnovili dýchanie a bol prevezený do nemocnice, kde sa v noci podrobil dvaapolhodinovej operácii. Diagnóza bola neúprosná a hrozivá: Zlomenina prvého a druhého krčného stavca, poškodená miecha s následným ochrnutím všetkých končatín.

Napriek maximálnej starostlivosti košických lekárov a špecialistov bolo od začiatku jasné, že tento boj nemôže zvládnuť žiadny postihnutý. Osud bol nezvratný a po štyridsiatich dňoch v kóme - 14. februára 1990 o 1.30 hod. - Luděk Čajka v košickej nemocnici nerovný zápas definitívne prehral. Zomrel vo veku 26 rokov.

zuk, tp, mez

Čajkovo pravidlo

Tragická smrť nádejného hokejistu spustila lavínu zmien nielen v čs., ale i vo svetovom hokeji.

Liga bola ihneď pozastavená.
Najpodstatnejšia bola zmena pravidla o zakázanom uvoľnení. Dovtedy platilo, že sa puku musel najprv dotknúť brániaci hráč. Nebyť toho, nedošlo by k nešťastnému momentu.
IIHF to škrtla a odvtedy stačí, ak puk vyhodený súperom prejde bránkovou čiarou. Už sa ho nikto nemusí dotknúť, automaticky platí zakázané uvoľnenie. Ide o tzv. Čajkovo pravidlo.
Tragédia urýchlila formovanie hráčskej asociácie. Hokejisti presadili zmeny v prestupovom poriadku, odchody do cudziny, uzatváranie zmlúv so sponzormi.
Hráči a tréneri vo svojom vyhlásení žiadali preskúmať poistné podmienky hráčov.
Poisťovňa uznala, že je nutné vytvoriť nové podmienky pre úrazové poistenie.

zuk, tp, mez

Renata Čajková si nahrala osudný zápas, no nevidela ho

Československo si už niekoľko týždňov užívalo revolučné zmeny. Pomaly k nám začali prichádzať zo západu zvyky, ktoré nám dovtedy nič nehovorili. Medzi prvými bol Valentín, sviatok zamilovaných. Ten pripadal na 14. februára. Osud to zariadil tak, že práve v ten deň zomrel v košickej nemocnici hokejista Luděk Čajka.

KOŠICE/BRNO. Ani sa nechce veriť, že už ubehlo 20 rokov. Hovorí sa, že čas je najlepší liečiteľ. Hojí rany na tele i na duši, avšak pamäť neresetuje. Pre niekoho našťastie, pre iného žiaľ. "Čas robí svoje, ale aby sa mi to stratilo z pamäte, tak to vôbec nie. Zostane to u mňa navždy," boli prvé slová Renaty Čajkovej, keď sme jej zatelefonovali na Moravu.

Najprv Pavlas, potom Čajka

Ako si spomínate na osudný večer 5. januára? "Úplne živo, akoby to bolo včera. Vždy v tomto období, keď je výročie, sa mi všetko vráti späť a strašne veľa vecí si pamätám z toho večera. Bol to bežný večer, malá Markétka večerala a ako vždy sme počúvali reláciu s mikrofónom za hokejom. Reportér oznámil, že sa zranil niekto z hosťujúceho tímu, no splietol si hráčov. Najprv vravel, že ide o Pavlasa, no onedlho sa opravil, že ide o Čajku a odnášajú ho na nosidlách. Poriadne to so mnou cuklo. Potom som len dcérke hovorila, že keď niekto zazvoní pri dverách, tak to bude zlé. A naozaj zvonček zazvonil. Bola to naša suseda, pretože jej manžel bol tímový lekár, a povedala, že Luďkovo zranenie je vážne. Išla som k nim, telefonovali na Slovensko a povedali mi, že zranenie je veľmi vážne. Samozrejme, okamžite som chcela cestovať do Košíc, no jej manžel mi vysvetlil, že by to nebolo vhodné, lebo Luděk sa okamžite musel podrobiť nejakej operácii, ja by som tam bola zbytočná, takže pocestujem až ráno.

Na reakciu dcérky v živote nezabudne

Luděk spoznal rodáčku z Holešova v hoteli Moskva, kam sa hokejisti chodili stravovať a ona tam pracovala ako servírka. Onedlho sa vzali a narodila sa im dcérka Markétka. V osudové dni roku 1990 mala päť rokov. "V ten večer som jej nič nehovorila. Samozrejme, keď bol niekoľko dní v kóme, začala sa pýtať, kde je táta. Vravela som jej, že sa zranil a je v nemocnici. Má choré srdiečko. Až v deň pohrebu som jej oznámila, že tatínek sa už nikdy nevráti. Na jej reakciu v živote nezabudnem. Spolu sme sa totiž kúpali vo vani a večer po pohrebe som jej to povedal. Vedela úplne presne, čo jej hovorím, bola veľmi chápavá. Vravela som jej, že tatínek bol v nemocnici, srdiečko mu už netĺklo a už sa za nami nikdy, nikdy nevráti. Na čo ona zareagoval tak, že jej vytryskli slzy z očí a povedala: tatínek môj milovaný sa už nikdy, nikdy nevráti. Povedala som jej, že bude na nebi v tej hviezdičke, ktorá najviac svieti, a odtiaľ sa bude na nás pozerať." V súčasnosti je Markéta absolventkou pražskej leteckej školy a výzor i všetky gény zdedila po nebohom otcovi.

Zázrak sa nekonal

Renata Čajková bola oboznámená, že jej manžel je na tom veľmi zle a každú chvíľu môže čakať aj to najhoršie. "Lekári ma nenechali v nejakých nádejach alebo ilúziách. Išlo o veľmi vážne zranenie. Túžba, aby sa to zmenilo, bola u mňa veľká. Nádej zomiera posledná, stále som verila v nejaký zázrak. Veď predsa to nemôže byť pravda, aby takto nešťastne zomrel mladý človek. Niečo sa musí stať, aby to dobre dopadlo. Nedokázala som prijať túto informáciu, hoci lekári nedávali žiadne nádeje. Zázrak sa však nekonal."

Iróniou osudu je, že Luděk chcel, aby mu manželka nahrala na video stretnutie z Košíc. "Je to pravda. S dcérkou sme nahrávali tento zápas na video. Určite je ešte niekde na kazete, ale môžem vám povedať, že som sa naň nepozrela," dodala R. Čajková, ktorá na hokej nezanevrela. Zobral jej síce manžela, no bol to šport, ktorý mal Luděk veľmi rád. "Občas chodím na hokej, mám tam priateľov, takže rada zavítam na zápasy."

Dva týždne pred. Fotografia Luďka Čajku s manželkou Renatou a dcérkou Markétkou tesne pred Vianocami 1989.
Foto: archív

zuk, tp, mez

Rostislav Vlach stále naňho spomína

Boli veľkí kamaráti. Veď ešte na Silvestra pár dní pred hroznou udalosťou boli spolu na chate a Rostislav Vlach, Luďkov spoluhráč a veľký kamarát, má ešte teraz v živej pamäti aj detaily ich seansí.

Chýba mu

"Stále naňho spomínam a intenzívnejšie vtedy, keď je termín úmrtia. Už sme mali tryznu na našom štadióne na počesť dobrého chlapca a výborného hokejistu. Spomenuli sme si naňho, každý ho má uchovaného v srdci. Chýba mne aj ostatným, ktorí ho poznali," rozhovoril sa súčasný asistent trénera zlínskeho tímu.

Keď sme ho požiadali, aby priblížil Čajku ako človeka, okamžite zareagoval: "Nepokazil žiadnu zábavu, bol obľúbený v mančafte. Mal rešpekt u súperov, lebo to bol kvalitný bek. Možno nie korčuliarsky úplná špička, ale mal prehľad v hre a ťažili sme z jeho prihrávok. Pri hokeji veľa premýšľal. Pamätám si na jeho typickú črtu - bol pohoďák, nevidel som ho nahnevaného, zarmúteného. Život aj hokejovú kariéru mal pred sebou, veď ho draftoval New York Rangers a po sezóne mal ísť do zámoria. Tam ho veľmi chceli. Bol cieľavedomý, pracovitý a pritom fajn človek. Myslím si, že v zámorí by sa tiež presadil," poznamenal Rosťo, ktorý bol Čajkov azda najlepší partiak.

Pochodili aj mnoho večierkov, párty, ale postupne to už Vlachov spoluhráč obmedzoval a viac hľadel na to, aby mal životosprávu. Vedel, čo chce a tomu podriadil aj súkromie. Vlach pripomenul jeho férovosť a zmysel pre optimistický pohľad na svet, dianie okolo seba. "Tým si získal každého v šatni."

Stále verili

Rosťo bol na ľade akurát pri nešťastnom náraze. "Najprv som si myslel, že je to maximálne otras mozgu, ale neskôr sme už vedeli, že to bude vážnejšie. Ale že to bude také smutné, to nikto nepredpokladal. Čo k tomu dodať? Možno bol unavený, možno ho zradil nekvalitný ľad a aj to, že nebol na také niečo v tom momente pripravený. Zložitú situáciu nevyriešil tak ako mnoho iných predtým. Všetci sme však verili, že s úrazom sa popasuje a dobre to dopadne. A že skončí prinajhoršom na vozíku. Priali sme si, len aby to prežil. Nevedeli sme sa koncentrovať na hokej, bolo to zložité. Stále sme boli duchom pri ňom na nemocničnom lôžku. Neustále sme zháňali informácie a sústavne sa zaujímali o jeho zdravotný stav. Dúfali sme, že sa stane niečo, čo nás všetkých poteší. Zázrak sa ale, žiaľ, nekonal."

Rostislav Vlach. Bývalý spoluhráč a kamarát mu stále veľmi chýba.
Foto: čtk

zuk, tp, mez

Svojou smrťou vybojoval zásadné zmeny

Na ľade bol v osudnej chvíli i Jerguš Bača. S odstupom času povedal, že zrejme on vyhodil ten nešťastný puk cez všetky čiary. "Vidí sa mi, že som to bol ja. Puk smeroval k spoluhráčovi, ale ten ho nezachytil, a tak sa kĺzal ďalej. Živo si na všetko pamätám, čo sa vtedy odohralo v 'stodole', starom zimáku."

Bol veľmi vyťažený

Luděk bol podľa neho v tomto stretnutí veľmi vyťažovaný, miestami nastupoval na ľad v každom druhom striedaní, lebo hostí bolo vtedy menej. "Patril medzi borcov, čo mali svoju kvalitu. Takže pri páde mohlo zohrať negatívnu úlohu aj to, že už bol vyšťavený, unavený, menej koncentrovaný. Bola to ale nešťastná náhoda. Žiaľ, aj také v hokeji bývajú. Okrem našich hokejových lekárov pribehli i ďalší, čo boli v hľadisku, vytiahli mu zapadnutý jazyk, no zranenie bolo oveľa vážnejšie a náraz hlavou na mantinel si vyžiadal veľmi krutú daň." Išlo o nezavinený stret, menšiu kolíziu a možno práve tiež menšia kvalita ľadovej plochy v závere zápasu sa podpísala pod to, že Čajkova korčuľa vbehla do ryhy a ten zabalansoval.

Pomohol ostatným

Bývalý košický bek pripomenul, že úrazov s trvalými následkami sa vyskytlo niekoľko. Tento bol však špecifický, lebo nebol dôsledkom faulu, ataku. "Je ale nutné razantne trestať zákroky na hokejistov, ktorí sú otočení tvárou k mantinelu a nevidia, čo sa deje za nimi. "Kto zažije takú traumu ako my pred dvadsiatimi rokmi, je citlivejší na každé riziko vážnych zranení. Pritom v takomto prípade žiadna ochrana tela nepomôže. Ide o pád a nie priamy náraz do chrbtice," prezradil Bača. K L. Čajkovi ho viazali aj putá zo spoločného účinkovania v národnom federálnom tíme pod vedením trénerov Wohla a Neveselého. "Bol to nádejný borec, skromný chalan, sympatický, fajn partiak."

Mnohé sa zmenilo práve po tragickej udalosti. Trebárs pravidlo o zakázanom uvoľnení, keď brániaci hráč sa už nemusel dotknúť ako prvý puku. Rovnako sa rozvírila diskusia ohľadom úrazového poistenia hokejistov a došlo k prehodnoteniu hráčskych poistiek. Mrzuté je, že muselo dôjsť až k vyhasnutiu ľudského života, aby sa všeličo pomenilo. "Novinky boli síce na prospech nás, hráčov, ale Luděk sa toho už nedožil." Symbolicky mu všetci nasledovníci i súčasníci mohli zložiť poklonu, lebo vybojoval ochranu "aspoň" pre nich.

Jerguš Bača. Na osudný okamih si stále dobre pamätá.
Foto: tasr