Centrálny Eurobarometer, teda pre všetky štáty, ohlásil pokračovanie v trende znižovania volebnej účasti. Tá v európskych voľbách klesá, až na tu a tam výkyvy, od premiéry pred tridsiatimi rokmi. Od čosi viac ako 60% v r. 1979 po 47% v r. 2004. Pričom, dôležitá poznámka, tieto čísla si štatistici vylepšujú aj štátmi, kde je účasť, ako za Husáka v ČSSR, povinná zo zákona (Belgicko, Grécko). Excelentnú pozíciu si v tomto žánri vydobylo pri svojej premiére Slovensko - 17 percent je rekord rekordov. Zásadnejšej „európskej" otázky pod Tatrami než tá, či ho prekonajú, ani nieto.

Strata súvislosti

No. Z vyššie uvedeného vyplýva, že prognóza Eurostatu o cca 34-percentnej celoeurópskej účasti avizuje taký prepad (47-34), ktorý by mal všetkých politikov vydesiť. Za „hanbu všetkých Európanov" označil hroziaci výsledok napr. aj známy profesor politologických vied, doc. Dr. Robert Fico. I to je možné (veď kto by už vedel lepšie, čo je hanba ako architekt koalície so SNS a HZDS??). V prvom rade však treba povedať čosi iné: Taký pokles by už znamenal delegitimizáciu celej politickej reprezentácie, ktorá v EP zasadne.

Delegitimizácia je asi toľko, že ak dve tretiny voličov ignorujú celú procedúru, tak mandát ľudu, v mene ktorého sa predsa celá demokracia deje, je taký žalostný, že sa pýta na zmysel samotnej existencie inštitúcie. (To je zásada, na ktorej nič nemení ani pohľad napr. na krajské zastupiteľstvo v Košiciach....) Jeden zo základných deficitov demokracie, o ktorom sa, na rozdiel od iných, vôbec nehovorí, spočíva v tom, že mnohé inštitúcie politickej prevádzky, či na európskej, či národnej úrovni, nemajú žiadnu súvislosť s ich reálnou potrebou. Súvisia len s potrebou politikov tvoriť zbytočnú agendu, zakladať na to inštitúciu za inštitúciou, rozširovať vlastnú pôsobnosť a cudzopasiť na verejných peniazoch.

1 lobista = 10 tisíc voličov

Centrálna kampaň z Bruselu, ktorá beží v televíziách všade, sa problém účasti snaží riešiť tým, že položila dôraz práve na význam inštitúcie. Reklama klame, pretože posolstvo, že o veľkých témach, čo budú plniť spravodajstvá, rozhodujeme v týchto voľbách, naráža na ten problém, že tie najsilnejšie témy, v ktorých má EP právomoc, sú schvaľovanie Európskej komisie a rozpočtu. Pričom ten rozpočet má objem zhruba jednej stotiny HDP všetkých členov... Ani to nie je, iste, malý peniaz, avšak to, ako budú vyzerať jeho výdavky, predurčujú vopred národné vlády.

Ako to beží v živote a koľko môžu europoslanci do štruktúry výdavkov hovoriť, videla Európa v priamom prenose pri hádke Blaira so Chiracom asi pred troma rokmi... Najprv v EP návrh teatrálne neschválili, lebo bol „nízky" a nezohľadňoval „európske politiky". A po dvoch mesiacoch akože „rokovaní" odmávali ten istý, pričom to, čo „vybojovali", boli dve miliardy plus v celkovom balíku asi 860 miliárd... No. Matematicky asi taký je vplyv EP v tej oblasti, kde sa hovorí, že je najväčší.

Iste, europoslanci pripomienkujú a rituálne hlasujú aj o myriádach legislatívy. Neminie deň, aby sa niekde neobjavila správa, čo všetko schválil, riešil, preberal Európsky parlament. Akurát že „európske zákony", ktoré prechádzajú tempom jeden kus za 8 minút (sudca nemeckého ÚS Kirchhof), im expedujú z komisie. Europoslanci sú totiž jediní poslanci zemegule, ktorí nemajú zákonodarnú iniciatívu, čo je základná funkcia všetkých normálnych parlamentov. Zvyšok sú rezolúcie, správy, uznesenia, ktoré ako sa prijmú, tak vyfučia. Zásadné v Bruseli pritom je, že väčší vplyv ako 10-tisíc voličov má jeden lobista.

Maketa parlamentu

Keď skeptici obviňujú Lisabonskú zmluvu zo „zakladania superštátu", tak základný a najlepší argument znie, že LZ prevádza asi 50 nových kompetencií z národných vlád na Brusel, pričom ešte ďalšie umožňuje v budúcnosti potenciálne preniesť aj bez súhlasu národných parlamentov. To je pravda. Avšak všetky tieto právomoci putujú tam, kde ležia aj doterajšie: Na medzivládnu úroveň. Teda do rozhodovania ministerských rád či priamo summitov premiérov. Nie do EP.

A to preto, lebo národné elity, ktoré ukuchtili a zošili celý Lisabon, sa na jednej strane hrajú na „motory integrácie", na strane druhej inštitúcii, ktorú všetci propagujú ako „jedinú demokraticky volenú v EÚ", reálnu moc nedajú. Lisabon je zatiaľ najsilnejší pokus o federalizáciu Európy, avšak politikom, ženúcim národy k urnám rétorikou, aký je EP dôležitý, ani nenapadlo, aby z makety parlamentu urobili parlament skutočný. Niežeby špeciálne toto ležalo autorovi textu na srdci, ale pre účely demaskovania falše v kampani je to pohľad zásadný.
Problém EP je problém zastupiteľského zboru, ktorému chýba vlastný štát.

Konštitučný prvok

Za to, že tridsať rokov politicko-mocensky takpovediac šliapali vodu, a aj naďalej budú, samozrejme, personál EP nemôže. Na tom, že z gigantickej, viac ako 700-hlavej snemovne urobili svetový symbol plytvania, však nesú zodpovednosť celkom určite. Legendárne presuny z Bruselu do Štrasburgu a späť, do ktorých sú raz mesačne zapriahnuté kolóny kamiónov, pričom sa sťahujú nielen poslanci, ale celý obslužný ansámbel a stojí to ročne 200 miliónov eur, sú najlepší argument pre zástancov názoru, že ilustratívnejšia ukážka úpadku politiky neexistuje. Všetci europoslanci, ktorí sa opätovne uchádzajú o priazeň a korporatívne sa sťažujú, že v médiách o nich dostatočne neinformujú, by mali najprv odpovedať na základnú otázku: Prečo sa europarlamentu hovorí „kočovný cirkus"?

Druhá otázka by mohla znieť, že prečo zatajili výsledky vnútorného auditu, ktorý len tak „námatkovo" odhalil 160 zneužití osobných výdavkov? Hovoríme pritom o diétach a rôznych náhradách v objemoch, o akých sa členom azda aj všetkých národných parlamentov nezdá ani vo sne. Extra luxusné podmienky, navyše s limitovanými možnosťami základnej kontroly, ktoré si európski poslanci vytvorili, vyrástli celkom spravodlivo v najviditeľnejšiu známku „činnosti" EP. Sprenevery a machinácie nie sú populistická téma ani závisť, na čo sa sťažujú, ale konštitučný prvok europarlamentu.

Ani euro nazmar

Ani skutočnosť, že na ďalšiu periódu si zrušili paušálne náhrady, ktoré hromadne zneužívali (a namiesto nich si venovali paušálny bruselský plat - 7 700 eur), nič zásadného nemení na tom, že európske voľby sú jedinou možnosťou voličov, ako im povedať, že z tohto si neprosia. Ak je „hanbou Európanov" nezáujem o EP, tak stokrát väčšou to, že z peňazí na asistentov sa platia rodinní príslušníci a úhradami za kancelárie sa financujú strany. Takto sa europoslanci odvďačujú, že boli napísaní na kandidátku. Zásadovosť napr. Petra Baca, ktorý vydal k eurofondom príručku „Ani euro nazmar" (hahaha), je naozaj príkladná: Úhradu vypláca rovno firme, ktorej konateľkou je asistentka Vladimíra Mečiara. Koľko, to už nepovie. Tak vyzerá „ani euro nazmar" v esenciálnej forme. A to nie je špecialita HZDS. Môžete byť Maďar ako repa, väčší ako Orbán, ale voliť Edit Bauer, ktorá účty zatajuje, „lebo to nie sú peniaze slovenských poplatníkov, ale EÚ", sa nedá. Štrnásť slovenských europoslancov sa nehanbilo korporatívne vyhlásiť, že o použití 20-tisíc eur na mesiac a na hlavu nepovedia ani vetu.

Argument, že inštitúcia ako taká nemôže za to, že na kandidátne listiny strany vo všetkých štátoch píšu druhú či tretiu ligu, eventuálne vplyvnejších politikov, ktorých potrebujú buď poslať do „fešáckeho exilu", alebo zaopatriť na penziu, nie je úplne od veci. Avšak predstavu, že by Belohorská, Kozlík, Beňová, Maňka a spol. mohli čomukoľvek prospieť, teda mimo seba, vlastných strán a rodín, nezbavuje absurdity.

ZAUJÍMAVOSTI

Takmer všetci zo súčasných 14 slovenských europoslancov kandidujú do Európskeho parlamentu opäť.

Výnimkou sú iba Miloš Koterec zo Smeru, s ktorým strana počíta na diplomatickom poste a Árpád Duka-Zólyomi, ktorý má záznam vo zväzkoch ŠtB.

Priemerný europoslanec zo Slovenska sa zúčastnil na 91,7 percenta z celkových 299 rokovacích dní - z hľadiska účastí sme na 4. mieste

Najmenšiu účasť mala Monika Beňová zo Smeru, chýbala na 85 z 299 rokovacích dní, naproti tomu Zita Pleštinská z SDKÚ mala takmer 100-percentnú účasť

europoslancom nehrozí v dôsledku absencie strata platu, riskujú len krátenie diét

najviac príspevkov - 298 - mala poslankyňa Zita Pleštinská, podľa Sergeja Kozlíka však treba hodnotiť kvalitu, nie kvantitu

europoslanec berie mesačne vrátane diét cca 10 tisíc eur (300 tisíc Sk)

(r)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.