Vystriedal ho Karol IV., ale ten vládol len do rozpadu Rakúsko-Uhorska v roku 1918.
Kossut študoval aj pôsobil v Prešove
13.- 15. marca 1848 vypuklo vo Viedni povstanie na čele s maďarským revolucionárom Ľudovítom Kossutom, ktorý predtým študoval v Prešove na evanjelickom kolégiu a v Prešove vykonával aj advokátsku prax. Pod tlakom vzniknutej situácie sa svojej funkcie vzdal aj predseda vlády Meternich. 14. apríla 1848 na krajinskom sneme v Debrecíne Ľudovít Kossut vyhlásil nezávislosť Uhorska a Habsburgovcov za zvrhnutých z trónu. Kossuta zvolil za guvernéra Uhorska. Vznikla maďarská revolúcia a dotýkala sa aj nášho regiónu.
Uhorský snem schválil nové zákony, ktoré mali odstrániť absolutistickú moc cisára a Rakúska. Namiesto riešenia dôležitých problémov, ktoré trápili Uhorsko sa posilňovalo postavenie maďarského národa na úkor ostatných národov a národností v Uhorsku. Bolo zrušené poddanstvo a feudálny systém začal nahradzovať kapitalizmus. Požiadavky národného práva sa nepozdávali cisárovi, ktorý sa rázne postavil proti vyhláseniu Maďarskej republiky. Tieto rozpory vyústili do revolúcie. Na jednej strane sa ocitla maďarská armáda s domobranou a na druhej stála cisárska armáda, po boku ktorej bojovali aj slovenskí dobrovoľníci.
Vyše stotisícová ruská armáda
K niektorým bojovým stretom revolúcie došlo aj v našom okolí ako bitka o Branisko, z ktorej 5. februára 1849 vyšla víťazne maďarská armáda. Po nej došlo k bojovému stretu aj v údolí Torysy. Práve tam sa očakával príchod ruských vojsk od severu, z Poľska. V tomto zložitom období sa často menili pozície jednotlivých zoskupení ľudí v mestách Šarišskej župy. Niečo podobné sa odohrávalo aj v Lipanoch a Sabinove.
Do Uhorska 17. júna 1849 prenikla z viacerých smerov vyše stodesaťtisícová ruská armáda pod velením generála a varšavského kniežaťa Puškieviča. Ruské vojská pozval do Uhorska František Jozef I., ktorý požiadal ruského cára Mikuláša I. o vojenskú pomoc na potlačenie maďarskej revolúcie. Jeden takýto vojenský voj zložený prevažne z jazdectva, prechádzal zo severu cez Lipany. V tom čase bolo v Šarišskej župe 11 400 maďarských honvédov, ale v blízkosti Sabinova bolo vtedy len 2 500 vojakov pod velením generála Idzikovského.
Maďarskí honvédi sa postavili medzi Lipanmi a Rožkovanmi 20. júna 1849 o 19. hodine na odpor ruským vojakom. Bolo to pri vtedajšej štátnej ceste v blízkosti železničnej zastávky v Rožkovanoch. Maďarské vojsko nedokázalo odolávať presile ruských vojsk a ustúpilo k Sabinovu a Prešovu. Výsledkom vstupu ruských vojsk do Uhorska bola porážka maďarskej revolúcie v známej bitke 13. augusta 1849 pri Világoši.
Pamätník padlým
V bitke pri Rožkovanoch padlo, bolo zajatých alebo zranených 200 maďarských vojakov, ale koľko padlo ruských vojakov, sa nespomína. Pri 10. výročí bitky bol pri Rožkovanoch postavený pamätník, ktorý pri 50. výročí v roku 1899 nahradil nový. Po skončení prvej svetovej vojny a po príchode vojakov z nej pamätník odstránili a spolu s ním aj mramorovú tabuľu s menami pochovaných maďarských vojakov.
Pri 50. výročí bitky pri Rožkovanoch bol postavený nový pamätník. Na oslave sa zúčastnili významné promaďarsky orientované osobnosti ako hlavný slúžny Arpád Banó, predseda uhorského snemu Albert Berzeviczy, župan Šarišskej stolice Štefan Szineyi - Merse a podžupan Jozef Tahy. Nechýbali ani zástupcovia šľachtických rodov - Pechyiovci, Bornemisovci a ďalší. Pamätník na tomto mieste bol postavený aj napriek tomu, že maďarské vojsko tam bolo porazené.
Z tejto udalosti plynie poučenie pre nás Slovákov. Nedokážeme venovať pozornosť hrdinom svojho národa, a preto mnohé miesta našej dávnej histórie upadli do zabudnutia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
