sadli k spoločnému stolu, nedalo sa začať iným, než jeho gólom v úvodnom zápase Československa na majstrovstvách sveta v Chile v roku 1962, ktorý znamenal víťazstvo nad Španielskom 1:0. Nad mužstvom z Pyrenejského polostrova, ktoré odborníci spolu s Brazíliou pasovali za najväčšieho kandidáta na titul. Veď Real Madrid len krátko predtým vyhral finále PEM nad vtedy chýrnou Eusebiovou Benficou Lisabon 5:2. V tíme Španielov boli samé hviezdy - Santamaria, Gento, Del Sol, Suarez, Di Stefano, Puskás a ďalší. Atmosféru tohto pamätného duelu sa snažil J. Štibrányi priblížiť slvoami:
"Neustále nás Španieli tlačili, my sme hrali opatrne, Vildo Schrojf všetko vychytal. Bezgólový stav proti veľkému favoritovi, nám vyhovoval. Bežala 81. minúta, keď súper vehementne útočil. Vtedy niekto z našej obrany odkopol loptu, tá poskočila stopérovi Španielska, ja som vybehol za ňou z našej polovice ihriska a rútil som sa na bránku. Bol som taký rýchly, že obrancovia na mňa nestačili, počul som len to, ako dychčia za mnou. Keď som vbehol do šestnástky, naznačil som vybehujúcemu brankárovi strelu a dal som potom ponad neho gól. Radosť bola obrovská, skoro tri minúty sme nehrali, za bránku bežali všetci za mnou, vrátane Vilda. Ešte v kabíne som neveril, že mojim gólom sme zdolali hviezdny tím.
To bol prvý krok k finále z Brazílie. No spočiatku sa vôbec nezdalo, že naši sa dostanú tak ďaleko. Ale nechajme spomínať J. Štibrányiho, ktorý v januári oslávi šesťdesiatku:
"Keď sme odchádzali z Prahy, na letisku sa s nami nik nelúčil, nebolo tam ani jedného novinára. Ešte sme sa zastavili v Taliansku, kde sme odohrali dve stretnutia s Interom Miláno 1:1 a Vicenzou 0:0. Miesto 22 hráčov sme odcestovali len osemnásti pre ušetrenie peňazí, ba nedali nám ani maséra. V dejisku šampionátu túto úlohu plnil Chilan. Ubytovali nás v "motoreste" na predmestí Viňa del Mar v takých búdkach. So mnou spali Adamec a Kvašňák. Partia to bola dobrá, kraľoval humor a veľkým optimistom bol tréner Rudolf Vytlačil. Vozili nás takým staromódnym autobusom s dlhým nosom. Ba ani trénovať sme nemali kde, nuž sme sa museli uspokojiť s dostihovou dráhou. To zlo nás dalo dokopy. Len na okraj: Španieli bývali v exkluzívnom penzióne na pobreží, Mexičania a Brazílčania v krásnom hoteli Hilton..."
Po prekvapujúcom víťazstve sa situácia našej reprezentácie rapídne zmenila. Keď prichádzali zo štadióna, už ju vítali ľudia, vytvorili špalier, ktorým prechádzal náš "autobusový špeciál". Ten sme už potom nevymenili za iný, ostal nám ako talizman. Majiteľ továrne na cigarety nám zariadil tréningové ihrisko, prišli zápasy s Brazíliou 0:0, vtedy sa zranil Pele a Mexikom 1:3. Z druhého miesta postúpilo Československo do štvrťfinále, v ktorom opäť favorizovali súpera, tentoraz Maďarov. V Rancagvi zvíťazili naši futbalisti 1:0 a oslavy boli veľkolepé. Chilsky masér priniesol 25 litrov vína, nasledoval ples a skoro týždeň voľna.
"To už za nami chodili fanúšikovia, hocikedy ich prišlo porozprávať sa aj tristo. Chystali sme zase vo Viňa del Mar na semifinále s Juhosláviou, už sme bývali v hoteli a tešili sa popularite. Juhoslovania sa nás báli, my ich nie. Nemali sme totiž čo stratiť. Postupom zo skupiny sme vysoko prekročili svoj cieľ.
Vyhrali sme 3:1 a prišlo veľké finále s Brazíliou. Podľa môjho názoru to však bolo najľahšie stretnutie na šampionáte. Na štadióne v Santiagu sme viedli 1:0, za tohto stavu sovietsky rozhodca Latyšev neodpískal jedenástku za hranie rukou Djalmu Santosa, ktorý zabránil lopte vniknúť do brány. Keby sme boli zvýšili, som presvedčený, že by sme sa boli stali majstrami sveta, žiaľ sme nakoniec prehrali nešťastne 1:3."
Doma potom Praha vítala hrdinov z Chile veľkými ováciami. V Košiciach bola neformálna manifestácia študentov po dueli s Juhosláviou, ktorá skončila pred domom Kvašňáka na Solovjevovej ulici. Pravda, Andrej už bol hráčom Sparty Praha. A sám J. Štibrányi narukoval o rok do Dukly Praha. Vrátil sa po vyzlečení uniformy do Trnavy, odkiaľ prestúpil po istých nedorozumeniach s trénerom A. Malatinským do druholigových Vítkovíc. A to sa práve začínali najúrodnejšie roky Trnavy. Jožko už pri nich nebol... Na konci svojej kariéry bol hrajúcim trénerom v Križovanoch, kde doteraz býva a v rodných Vlčkovciach. Teraz sa ešte stretáva s kolektívom trnavských internacionálov, s ktorými ročne absolvuje až 15 zápasov. Zamyslel sa aj nad súčasným slovenským futbalom:
"Všetko robia peniaze, peniaze a peniaze. Nemá logiku, aby hráč zarobil dvestotisíc koúrn a pritom nevie hrať futbal. Mali by im platiť toľko, koľko si zarobia. Po Trnave sa napríklad rozpráva, že mesto chce zobrať štadión Na Kopánke s troma ihriskami a postaviť tam hotel. Je všetko naruby, len si predstavte, že my sme po získaní striebra v Chile dostali štyri a pol tisícky na hlavu."
Bývalý rýchlik na pravom krídle je teraz zástupcom riaditeľa Základnej školy v Križovanoch a je plný vitality, nechýba mu ani futbalový kumšt, z ktorého časť ukázal aj v košickej Športovej hale.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
