boja. Skončila sa tým niekoľkoročná maďarská okupácia, mesto sa dočkalo skončenia vojny, stalo sa súčasťou už oslobodeného územia novej ČSR a prvým strediskom budovania povojnovej republiky.

Obyvatelia Košíc, ukrývajúci sa v meste, vyšli v noci z 18. na 19. januára z pivníc a úkrytov. Okolo ôsmej hodiny ráno začuli tí z Hlavnej ulice dunenie a videli prichádzať sovietske tanky, na ktorých sa viezli osloboditelia mesta - sovietski vojaci. Pešiaci sa plazili so samopalmi v rukách od brány k bráne, Nemci predtým mesto opustili a tak mnohí opustili svoje príbytky, stáli na chodníkoch s očami plnými zdesenia. Keď sa okolo deviatej ráno ozvali zvony františkánskeho kostola, všetci ďakovali Bohu, že bez jediného výstrelu sa ich vojnové utrpenie skončilo. Z očí sa dal však vyčítať strach. Prečo?

Darmo vojaci mávali obyvateľom, ktorí sa dočkali oslobodenia. V mysliach týchto ľudí bola zafixovaná myšlienka o tých siedmich etapách, ktoré medzi dvoma svetovými vojnami evidovali príchody a odchody vojsk. Rakúske, československé, komunisticko-maďarské, opäť československé, maďarské, nemecké a nakoniec sovietske vojská si podávali "kľučky od brán mesta". Nebol to však komandant mesta, ktorý vydal výzvu, aby sa muži od do určitého veku hlásili v Sokolovni, ale "miestna vláda" pod menom "Správna komisia mesta Košíc". Muži išli, medzi nimi aj môj nebohý svokor športovec (vyhral prvé sánkarské preteky v Košiciach), ktorý si to na polceste rozmyslel a vrátil sa k svojej rodine. Tak sa vyhol "smrteľnému pochodu" do neznáma na "maleňkuju rabotu" vo veľkom Sovietskom zväze.

Ako to v Košiciach v tom čase vyzeralo? Je dobré si zaspomínať a podať obraz toho, čo po oslobodení nasledovalo. V Košiciach som bol už v januári 1945 a prostredníctvom môjho otca, ktorého do Košíc služobne preložili, som mal možnosť všímať si všetko, čo súviselo s ich znovuzrodením. Aká bola tvár mesta, ktoré sa vtedy rozprestieralo od Čermeľa po cintorín a od Džungle a Opátskeho po Cvičák, na ktorom je dnes sídlisko Terasa? Obraz mesta a jeho obyvateľov ukázal niečo, čím sa líšilo od ostatných oslobodených miest: bolo prázdne, smutné a vystrašené.

So sánkami a kárami po drevo

Prázdne preto, že z mesta odišlo veľa ľudí, ktorých sem dosadili a prisťahovali počas maďarskej okupácie, ako aj tí, čo ho ako Košičania pomáhali začleňovať do pôsobnosti maďarských štruktúr, cieľom ktorých bolo vytvorenie veľkého Maďarska. V meste chýbala početná židovská komunita, ktorá sa jednak snažila ujsť pred trpkým osudom na územie Slovenského štátu, jednak bola odvlečená do koncentračných táborov. Mladšia generácia bola v maďarskej armáde. Mládež "Levente" skončila odsunom (ak sa jej nepodarilo ujsť z transportov) až v Nemecku. Tam, keď dožila, dočkala sa oslobodenia a internovali ju v zajateckých táboroch spojencov. Smutné bolo mesto preto, že jeho obyvatelia, ktorých okupanti nevyhnali a neodvliekli, neodvážili sa vychutnávať slobodu najmä pred novými "pánmi" mesta. Toto sa dá dokumentovať tým, že bolo raritou vidieť na ulici ženy a najmä mladé. Poznám veľa rodín, z ktorých jej ženské príslušníčky boli aj po oslobodení ukryté pred neznámymi a nevyspytateľnými vojakmi oslobodzujúcej armády. Obchody, kaviarne a kultúrne inštitúcie boli zatvorené. Všetko pôsobilo skľučujúco, ako keby sa tu skončil život.

Starosťou obyvateľov bolo zohnať obživu a palivo. Typickým obrazom vtedajších dní boli stovky ľudí, vezúcich denne z Čermeľa drevo na saniach a na dvojkolesových kárach. Tento had ľudí sa vlnil od rána do večera. Vystrašené - a to veľmi a oprávnene - boli Košice preto, že útočiace frontové vojská, prenasledujúc nepriateľa, sa v meste nezastavili, a tak sa tu usadil tyl armády, starajúci sa zásobovanie útočných vojsk potravinami, zbraňami i strelivom. Vojenská posádka, ktorá toto zabezpečovala, ako aj jej bezpečnostná zložka, boli v objektoch a areáli terajšej Univerzity veterinárneho lekárstva na Komenského ulici. Nik nevedel o tom, ako si budú v meste počínať, pretože hoci bola ustanovená Správna komisia mesta Košíc, neskoršie Národný výbor, hlavné slovo mal v meste sovietsky komandant.

Je potrebné uviesť, že vojaci tejto armády, ktorí prišli do civilizovanej krajiny, sa začali stretávať s javmi, ktoré dovtedy nepoznali a s vecami, ktoré vo svojom živote nevideli. Prvou ranou do života občanov bola vyhláška, aby sa v určenom čase všetci muži hlásili v Tyršovej záhrade Sokola (na tomto mieste stojí hotel Hutník a okolité sídlisko). Veľa skúsených ľudí to nebralo na vedomie, až na tých naivných, ktorí sa tam dostali. K týmto pár stovkách chlapov priradili niektorých košických prominentov a zámožnejších ľudí.

Pochod do neznáma

Zaevidovali ich potom tak, ako boli, aj v poltopánkach, zoradení v päťstupoch vykročili pod prísnym dozorom do neznáma na tzv. "maleňkuju rabotu" do ZSSR. Snehu bolo neúrekom a mal som možnosť vidieť na vlastné oči tento peší pochod v Kecerovských Pekľanoch, kam ich na noc nahnal do priestorov Lesnej správy, aby ich potom ráno hnali ďalej pešo až do poľského Sanoku. Tam pochod skončil a nasledovala cesta v nákladných vagónoch, pre niektorých z týchto nešťastníkov až na Sibír. Veľa sa z nich nevrátilo a tí, čo prišli späť, mali podlomené zdravie a celoživotnú spomienku na kruté dni a mesiace, prežité v táboroch. Takže obyvateľov Košíc bolo zase o niečo menej a tí, čo v meste zostali, žili v napätí, či sa niečo podobné nezopakuje. V tom čase nastala aj mobilizácia vojakov do Československej armády, výcvik vojsk a posilňovanie bojujúcich jednotiek na frontovej línii.

Život sa však nezastavil. Do mesta sa vracali ľudia, ktorí ho predtým opustili, prichádzali noví prisťahovalci zo Slovenska. Postupne začali vytvárať novú komunitu jednak štátni úradníci, ktorých úlohou bolo riadiť mesto a štátne orgány. Ale aj podnikavci, ktorých cieľom bolo uchytiť sa v obchodnom sektore. Do mesta húfne prichádzali "praví" aj "nepraví" partizáni, ktorých málokto poznal a na základe potvrdení o boji proti fašistom prednostne dostávali živnostenské listy pre obchodnú činnosť. Takto sa postupne začali otvárať obchody, krčmy, reštaurácie a kaviarne. Starousadlíci sa k obchodnej činnosti dostali tak, že už v bývalej ČSR boli evidovanými živnostníkmi. Buď protekčne, alebo na základe potvrdenia o politickej a štátnej spoľahlivosti. Tento doklad bol základom pre všetko a bez neho nebolo možné sa ani oženiť. Vydávali ho komisie, zostavené špeciálne pre tento účel.

Bicykel ako rarita

Doprava ľudí v meste bola vyriešená tým, že všetci chodili peši, lebo Nemci pred svojím ústupom stihli odviezť z mesta všetky prevádzkyschopné električky. Zostali však fiakre a niekoľko taxíkov, ktoré zachránili ich majitelia, alebo kúpených od utekajúcich nemeckých vojakov. Ich stanoviská boli na námestíčku v centre mesta pri Imaculate a pri starom Slovane (Schalkháze). Obnova dopravy nastala až v auguste, keď Praha vypomohla staršími električkami. Nastúpiť aj vystúpiť sa dalo aj mimo zastávok podľa potreby cestujúceho, čo dovoľovala ich malá rýchlosť. Bol tu aj vlastný dopravný prostriedok - bicykel, ale len dovtedy, kým ľudia nezískali skúsenosti vo vystupovaní z električky za jazdy. Potom, kto ho ešte mal, uzavrel ho pod desať zámkov. Prečo? Nuž, keď sa začal bicyklovať a stretol osloboditeľov, určite sa už domov vrátil pešo. Slová "davaj mašinku" boli potvrdením o zmene jeho majiteľa. Bol zrekvírovaný pre školu bicyklovania najmä na veterine ako aj na ulici Ferka Urbánka. Táto škola pozostávala pri jednej osádke z toho, že 5 - 6 vojakov sa akýmsi výmenným spôsobom učilo bicyklovať od rána do večera. Jeden sedel na bicykli a ostatní bežali vedľa alebo za ním a udržiavali stabilitu jazdca, kým sa to nenaučil. Vytrvalosť týchto ľudí bola obdivuhodná.

Hodinky menili majiteľov

Bol tu ešte jeden artikel, ktorý nesmierne priťahoval vojakov. Hodinky. Idete po ulici a celkom neočakávane zaznie otázka: "Skoľko časov?" Kto vyhrnul rukáv, aby zistil, koľko je hodín, o chvíľu bol bez nich. Ďalšie magické slovo, nepoznajúce odpor "Davaj časy" bolo potvrdenkou, že to, čo pred chvíľou bolo vaše, stalo sa na večné časy majetkom iného.

Vojna pokračovala. Celý tok života v novej ČSR pripravovali v Košiciach, kam už od prvých dní oslobodenia vstúpila politika. Vtedy ešte málokto tušil, čo sa odohrá v nasledujúcich mesiacoch. Spomenul som "maleňkuju rabotu". Nevedelo sa, aké ďalšie kroky budú nasledovať, aké pripravujú, alebo už boli pripravené. Pred oponou stála osoba z Londýna a odvážim sa tvrdiť, že bola samozvaná. Tento človek Dr. Eduard Beneš, ktorý sa po smrti Masaryka stal prezidentom ČSR, nad jeho rakvou skončil svoj smútočný prejav slovami: "Prezidente, osloboditeli, důvěře, kterou jsi vložil do našich rukou, věrní zůstaneme!" Zostal verný sebe, pretože v jeseni 1938 sa vzdal funkcie a odletel do exilu v Anglicku, aby počas vojny ako prezident ČSR nikým nevolený začal vystupovať a konať v mene všetkých Čechov a Slovákov na celom svete.

Už od prvých dní oslobodenia sa v Košiciach pripravoval jeho návrat a dočasné sídlo prezidenta v Jakabovom paláci. Tu, na oslobodenom území, bolo málo takých, ktorí vedeli o jeho rokovaniach v roku 1943 so Stalinom v Moskve. Dalo sa však tušiť, že mal niečo v rukáve, s čím neskôr vyrukoval. Stalo sa, že pre ľudí na oslobodenom území Slovenska bola vytiahnutá karta "maleňkaja rabota", osudná pre tisícky rodín. Neskôr karta "Benešove dekréty", vyjadrujúca kolektívnu vinu Maďarov a Nemcov, ich prenasledovania a vysťahovania. Zaujímavé pritom je to, že osud, spojený s "maleňkoj rabotoj" nepostihol ani jedného Čecha.

Prvý sovietsky komandant

Prvým komandantom bol vysoký sovietsky dôstojník, inteligentný človek Dvorkin. Jeho posádku tvorili muži a ženy, vojaci sovietskej armády a Zvláštna jednotka vojsk NKVD, ktorá bola pripravená pre stráženie prezidenta, chystajúceho sa na príchod do Košíc z Moskvy, aby po skončení vojny mohol "slávnostne vtiahnuť" do Prahy a nakoniec splniť sľuby dané Moskve. Jeho pričinením sa stalo, že oslobodené Československo sa na dlhé roky stalo "kolóniou" veľkého brata z východu a nastolil sa režim podľa veľkého vzoru a Slovensko sa tak znovu stalo aj napriek vyhlásenému "Košickému vládnemu programu" príveskom českého patróna. Fľaky tohoto vidím aj dnes. Len ako príklad uvádzam "Sídlisko dargovských hrdinov" (bitka o Dargov nebola a tých 20 000 mŕtvych, ktorí padli na Dargove pri prechode cez tento vrch, zabili vlastní delostrelci a smrť našli tam aj tí, ktorých nahnali na mínové polia). Nahnali ich do boja proti nepriateľovi, ktorý už na tomto úseku frontu nebol, bol už za "humnami" a zastavil sa až na línii v Okoličnom - pred Liptovským Mikulášom.

Podobne je to aj so sídliskom "Košického vládneho programu". Tento program sa totiž v priebehu niekoľkých rokov stal "zdrapom papiera".

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.