mužom je Andrej Kvašňák, ktorý pomáhal písať najslávnejšie kapitoly v dejinách čs. futbalu. Vo farbách pražskej Sparty, a predovšetkým v rokoch, keď obliekal reprezentačný dres, napríklad na MS´62 v Chile...
Možno rodičia malého Andreja mali iné sny, túžby a želania. Hoci dom číslo 31 na bývalej Solovjevovej ulici bol priamo proti vstupnej bráne na futbalový štadión košických VSS, cez otvorené okno vari každé popoludnie zneli tóny huslí. Pravda, len do chvíle, kým z chodníka nezaznela takmer rezolútna výzva:
- Nechaj to, poď si radšej zahrať!
Bol to súčasne akoby oslobodzujúci povel. Hrať na husle a hrať futbal, to je predsa rozdiel.
Malý Andrej, hoci mal iba desať rokov, už všeličo odkukal od hráčov vtedajšej Jednoty. Nebýval predsa zbytočne pri štadióne, na ktorom bol vlastne ako doma. Nuž, akože ináč, začal hrať za žiakov žlto-modrých, a keď sa učil sústružníckemu umeniu, hral za OŠPZ Košice, ktoré boli liahňou Jednoty. Kvašňák si na toto obdobie spomína rád, veď s týmto výborným kolektívom pod vedením trénera Michalíka a vedúceho družstva, dnes už pomaly 82-ročného Jána Sakáča, bol trikrát majstrom republiky.
Rok 1953 sa stal vlastne odrazovým mostíkom košického stredopoliara k veľkej sláve. Vynikal medzi mlaďou, obliekal dorastenecký reprezentačný dres, takže medzi seniorov mu rýchlo otvorili dvere. Potom však prišla vojenčina a Andrej v drese Dukly Trenčín, pražského Tankistu a neskôr Dukly Pardubice pútal umením oči expertov i futbalových labužníkov ešte viac. A tak s ponukami neváhali Trnava, ani Slovan Bratislava, ale on sa vrátil do Košíc. Dostal sa však do širšieho reprezentačného kádra na zápas s NSR a počas pobytu v Prahe vstúpila do prestupovej hry aj Sparta. Keď to vyšlo najavo, bol z toho veľký rozruch najmä v Košiciach. To bola výzva pre zamestnávateľa, telovýchovné inštitúcie i stranícke orgány v oboch mestách začať pracovať naplno. Každý súdny človek musel predpokladať, že v tejto bitke zvíťazí Letná, a tak sa napokon aj stalo.
Pred odchodom do Prahy mu nebolo radno objaviť sa na Hlavnej ulici, lebo v očiach skalných bol Judášom. Poniektorí bývalí hráči mu zasa držali palce a hovorili, že pre svoje dobro urobil najšťastnejší krok. Za všetko hovorí aj to, že kým v metropole východu si vyslúžil prezývku "füles", čo v preklade znamená ušatý, v Prahe sa stal veľkým miláčikom publika. Až takým, že keď niekto fauloval Andreja, hľadisko na Letnej sa zmenilo na peklo. Stačilo však, aby sa postavil na nohy a rukami dal najavo, že sa nič nestalo, a diváci akoby onemeli. Bol rodeným dirigentom hry, ktorý v zápase na trávniku urobil za trénera vlastne všetko. Hlavne o R. Vytlačilovi hovorí dodnes v superlatívoch. Prečo? Bol fantastický kormidelník, ale vari ešte väčší psychológ. Vedel presne, čo chcel, na každého mal svoj recept, z celého mužstva dostal spiaci futbalový dar.
Fanúšikovia, ktorí Kvašňáka zo začiatku volali "Kvasňák", ho neskôr už oslovovali rodinkársky Ondrej, až si vyslúžil prívlastok šéf, čo bolo v očiach skalných najvyššie ocenenie. Získal takú vážnosť, že mohol vstúpiť na Letnej aj do takej komnaty, kde ostatní bývali spoluhráči mali vstup zakázaný. Stal sa najjagavejšou perlou pražského klubu, čo potvrdzuje fakt, že v tomto roku ho vyhlásili za futbalistu storočia Sparty! Dostal teda najvyššiu poctu klubu, ktorá vyniká o to viac, že dres "rudých" v minulosti obliekali veľké futbalové esá. Mená Burgr, Čtyřoký, Kalocsay, Braine, O. Nejedlý zhodou okolností najlepší strelec na MS´34 či Sedláček, Faczinek, Kolský, Říha, Senecký, Vejvoda, Ludl, Cejp, Menclík, Blažejovský, Roček, Preis, Pazdera, Rýgr, Borovička, Hertl, Hledík, A. Houška, Jareš, Kadraba, Kraus, Zikán, Mašek, Hašek, Tichý, B. Veselý, Chovanec, Bílekovci a mnohé ďalšie prezrádzajú, akú úctu a uznanie získal košický rodák. Prečo práve on? V prospech Kvašňáka rozhodlo veľa faktov. Predovšetkým mierou vrchovatou prispel k tomu, že Sparta v ročníku 1961/62 nezostúpila z I. ligy, keď v rozhodujúcom stretnutí na neutrálnej pôde v Brne zdolala žilinské Dynamo 2:0. Tým vlastne zabránil priaznivcom Slavie s pripravenou čiernou rakvou, na ktorej mali "rudý" dres, vyrukovať zo štadióna Za Lužánkami do ulíc. Všetci mu pripisujú najväčšiu zásluhou na tom, že Sparta po 11-ročnej prestávke získala v ročníku 1964/65 jubilejný desiaty titul. O dva roky jej pomohol aj k jedenástemu prvenstvu, avšak ešte pred týmito triumfami sa v roku 1964 podieľal na víťazstve v Čs. pohári. To však zďaleka nebolo všetko. Slávu klubu i celého nášho futbalu šíril v reprezentačnom drese. Veľkými písmenami sa podpísal pod naše striebro na MS´62 v Chile, nechýbal ani na MS´70 v Mexiku, má však aj bronz z prvých neoficiálnych ME´60 vo Francúzsku. V rokoch 1960 70 odohral za čs. A mužstvo 47 zápasov, v ktorých dal 13 gólov. Navyše dres béčka obliekol 9-krát, olympijský 3-krát a juniorský 10-krát. Na ligových trávnikoch sa predstavil v 248 stretnutiach a siete napol 83-krát. Na Letnej pobudol plných 11 rokov. Na záver kariéry hral tri roky v belgickom Mechelene a posledné majstrovské góly vsietil v dresoch Žižkova a Turnova.
Bol to jednoducho veľký hráč, ktorého experti charakterizovali takto: stiahnutý stredný útočník, alebo ofenzívny stredopoliar so svojráznym poňatím hry, pohybovo pomalší, avšak so skvelým taktickým myslením, technicky prvotriedny tvorca hry, majster gólových prihrávok i strelec, stručne povedané výrazná individualita! Muž, ktorý ako sám hovorí keby v čílskom finále proti Brazílii tesne po Masopustovom góle hlavičkoval presnejšie a zvýšil na 2.0, súper by sa už zrejme nepostavil na nohy. Andrej Kvašňák, ktorý sa práve dnes v plnom zdraví dožíva 65. rokov, bol kľúčovou postavou na ihrisku. Hovorili síce o ňom, že bol mužom, ktorý chodil po trávniku, ale mohol sa nad týmito slovami iba pousmiať, veď bol vlastne všade, kde sa čosi dialo, a iní, hoci behali, tam chýbali. Taký bol ozajstný majster futbalovej lopty, ktorému popri dobrom zdraví, želáme ešte veľa pekných zážitkov z takého kumštu, aký sám na trávnikoch doma a v zahraničí štedro rozdával.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
