rozdiel od hrocha však neobýva vodu, ale podobne ako diviaky sa zdržiava hlavne v lesoch. V roku 1843 dostal americký zoológ Morton z Libérie zásielku dvoch lebiek podobných lebkám hrocha, len oveľa menších a s niektorými odlišnými znakmi. Morton usúdil, že to sú lebky neznámeho zvieraťa, pravdepodobne zakrslého hrocha. Pretože mali znaky primitívnych cicavcov postúpil ich na preskúmanie významnému paleontológovi Leidymu. Ten sa však domnieval, že lebky nepatria malej forme hrocha, ale druhu, ktorý je spojovacím článkom medzi hrochmi a sviňami a pochádza z čias treťohôr. Nazval ho vedeckým menom Choeropsis liberiensis, čomu zodpovedá názov hrošík liberijský v národných jazykoch.
Objav hrošíka spôsobil názorové trenice medzi poprednými zoológmi. Časť vedeckých autorít Leideho stanovisko prijala. Ich odporcovia však vyhlasovali, že ide buď o malú rasu hrocha obojživelného, pozmenenú v dôsledku prispôsobenia sa životu v lesoch, alebo iba o jeho zakrpatelé nevyvinuté jedince.
Oživenie otázky druhovej príslušnosti hrošíka spôsobili úhyny dvoch zajatých zvierat, považovaných za vývinovo narušené hrochy, a to v roku 1870 v zoologickej záhrade v Dubline a v roku 1885 v zoologickej záhrade v Hamburgu, vôbec prvej modernej zoologickej záhrady na svete. Pri pitve uhynulých zvierat sa zistilo, že nejde o hrocha, ale o druh zodpovedajúci predpokladaným vlastnostiam hrošíka liberijského. Hamburskú zoo riadil slávny Carl Hagenbeck, najväčší svetový obchodník so zvieratami, ktoré získaval hlavne vlastnými odchytmi. Zachránil pred vyhynutím viacero druhov ich chovom v zajatí, napr. známeho koňa Przewalského a niektoré antilopy. Podnikavý a bohatý Hagenbeck sa spojil so slávnym nemeckým cestovateľom Schomburgkom a financoval mu jeho výpravu za hrošíkom do Libérie. Expedícia neuspela, len raz pozorovali živého hrošíka. Kabinetní zoológovia naďalej odmietali uznať existenciu hrošíka, čím natoľko popudili zásadového Hagenbecka, že v roku 1913 umožnil Schomburgkovi druhú výpravu do Libérie, teraz už úspešnú. Podarilo sa im chytiť päť živých a zdravých hrošíkov, ktoré odovzdali triumfujúcemu Hagenbeckovi. Skeptici museli uznať hrošíka za samostatný druh.
Hrošík liberijský je oveľa menší než hroch obojživelný, dorastá dĺžku do 160 cm a v kohútiku meria 75 cm. Dosť pripomína tapíra, chýba mu však jeho dlhý rypák. Sfarbený je sivo-hnedo, brucho má ružové. Živí sa podobne ako divé svine vyrývaním korienkov a hľúz. Je samotár, nemá stále teritórium, ale putuje často na veľké vzdialenosti. Obýva lesy a mokrade od Libérie až po Sudán, je však zriedkavý.
Hrošíka bezproblémovo chovajú v zoologických záhradách, na Slovensku v ZOO Bratislava a v Čechách v ZOO Jihlava. V zajatí sa aj rozmnožuje.
Dnes sú hrochovité rozšírené len v tropickej Afrike. V minulosti, keď v strednej Európe bola subtropická klíma, žili aj v povodí Dunaja, Rýna a na Sicílii.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
