Romana Poláka v Štúdiu Štátneho divadla Boj černocha so psami. Zastihla som ho v kuloároch Štúdia Štátneho divadla tesne pred generálkou. A ostala aj chvíľa na krátky rozhovor.

Ponuku Romana Poláka ste prijali prečo?

- Poznáme sa už dávno. Ako riaditeľ divadla Astorka Korzo som ho vlastne angažoval. Robili sme spolu veľmi dobrého Shakespearovho Kupca benátskeho. Roman je istota - záruka. A prijal som jeho ponuku aj preto, lebo v Košiciach mám medzi kolegami ešte z čias, keď sme tu nakrúcali televízne inscenácie, veľa dobrých priateľov. Navzdory bratislavskému centralizmu sa títo ľudia vždy zachovali statočne a udržali si svoj ksicht. Mám tu bývalých spolužiakov Alenku a Dušana Skokanovcov, ale aj Beátu Znakovú, s ktorou sme pôsobili na Poetickej scéne. A ešte mám taký dôvod, že som mal tuná v štúdiu STV robiť televíznu inscenáciu s herečkou Dankou Košickou. No zišlo z toho, lebo generálny riaditeľ Rusko si neželal, aby som hral v inej televízii. A teraz sa mi konečne podarí zahrať si s ňou.

V obsadení figurujú Tarko Dinka a Thiery Ebam, sú čiernej pleti a navyše neherci. Ako sa vám s nimi pracuje?

- Reprezentujú tú tmavú časť našej planéty. Tarko je už ostrieľanejší, cítiť, že už má skúsenosti s médiami. Počul som, že robil v nejakom tunajšom rádiu. Je to talentovaný človek. Ba aj rečovo zdatný, pretože tu už žije dlho. Spolupráca s ním je takmer na profesionálnej úrovni. Thiery je na tom trochu horšie, pretože je tu krátšie. Slovenčina mu dáva trošku viacej zabrať, ale má veľkú snahu.

Táto hra pojednáva o rasizme, priepasti medzi čiernymi a bielymi. O konflikte medzi bielym a čiernym svetom. Rovnaký problém, ibaže skrytý trochu viac pod povrchom, jestvuje aj u nás. Najvypuklejšie sa odráža na smutne preslávenom sádlisku Luník IX.

- Ide o problém, ktorý môže osloviť každého, kdekoľvek a kedykoľvek. Stále je to kdesi v našich mysliach zakódované. Ale nielen v hlavách belochov. Funguje to aj naopak. Jestvuje aj opačný rasizmus zo strany farebných obyvateľov. Ale ten je skôr reakciou na náš rasizmus. A platí to aj v súvislosti s našimi rómskymi spoluobčanmi... Ale my musíme robiť všetko preto, aby sme toto neporozumenie vyriešili. A samozrejme, že sa k tomu aj tí minoritní musia postaviť pozitívne. Hovorím to aj ústami mojej postavy: "Pochopiť sa navzájom, nažívať spolu, bude pre nás vždy veľmi ťažké. Akokoľvek sa o to budeme snažiť. Ale snaha tu musí byť."

Čo vy a rasizmus?

- Ja s tým problémy nemám. Lebo rovnako ako sa nájdu hlupáci medzi bielymi, sú aj medzi čiernymi, červenými, žltými... Mňa skôr irituje ľudská hlúposť, obmedzenosť a iné negatíva, nie farba kože.

Navštívili ste niekedy Afriku?

- Bol som v Nairobi. A dokonca som sa tam ocitol za dramatických okolností. Práve keď v Nairobi chytili Öcalana, toho kurdského nacionalistu a teroristu. Nemal som z toho najlepší pocit, keďže bolo všade plno policajných kontrol, obmedzení a kadečoho. Bol som tam pomerne krátko, takže som africké pomery na vlastnej koži nezažíval.

Čo teraz robíte okrem divadla?

- Napísal som už dve knihy a teraz píšem tretiu. Bude o mojom živote.

V prvotine "Zo zákulisia Markízy" ste opísali túto súkromnú televíziu, v ktorej ste kedysi pôsobili ako umelecký riaditeľ, nelichotivým spôsobom. Vrátilo sa vám to potom ako bumerang v podobe rôznych vyhlásení na vašu adresu. Neoľutovali ste, že ste pichli do osieho hniezda?

- Odišiel som z Markízy dobrovoľne, ale kvôli určitým ľuďom. Dôvod bol jednoduchý, nepáčilo sa mi, kam sa Markíza uberá. Mala to byť komerčná, nezávislá televízia, ktorá sa nemá obtierať okolo politiky. A ona tam naraz prudko šla. Bolo to moje dobrovoľné rozhodnutie. Ostať v Markíze znamenalo byť ponižovaný zo strany absolútneho vedenia. Byť pod neuveriteľným tlakom, nemôcť si samostatne nič urobiť.

Braňo Ondruš o vás v istom denníku tvrdil, že ste v Markíze inkasovali honoráre za veci, do ktorých ste sa nanominovali sám, napríklad do seriálu Silvánovci.

- Keď som išiel do Markízy, Rusko vedel, že som herec a že sa svojho remesla nepustím. Navyše som ešte dohrával predstavenia v Korze. Ale do Silvánovcov ma obsadil režisér. Dokonca som tam ani nechcel hrať, prehovárali ma. S veľkým srdcom som na to pristúpil. Bolo to totiž tak, že tú postavu mal hrať Ďuro Kukura a ten sa nedohodol s Ruskom na honorári. A keďže bolo dva týždne pred prvou klapkou, peniaze na stole, projekt rozbehnutý, nedalo sa už cúvnuť. Je pravdou, že som chcel rozvíjať v Markíze dramatickú tvorbu. Dnes už to viem, že je nezmysel rozvíjať v komerčnej televízii dramatickú tvorbu. Pripúšťam, že tieto moje tendencie boli trošku pomýlené.

Máte nejaké životné krédo?

- Byť nezávislý. A to prináša so sebou strašné utrpenie. Preto som odišiel dobrovoľne z divadla Astorka, z Markízy a odídem zo všetkého, čo ma prestane baviť, keď pochopím, že to, čo robím, nemá zmysel.