druhov kolibríkov, takmer všetky sú nádherne sfarbené. Samčekovia majú lesklé operenie, zvyčajne v kombinácii zelenej a červenej farby, niektorí i ozdobný chochol, golier či vystrihnutý chvost s vláknitým predĺženým perím.
Samice sú menej nápadné, skromnejšie sfarbené. Kolibríky sú rozšírené v oboch Amerikách od južnej časti Aljašky až po Ohňovú zem. Najhojnejšie zastúpené sú v tropických a subtropických pralesoch, niektoré však obývajú vysokohorské polohy Ánd až po hranicu večného snehu. Žijú aj v ľudských sídliskách v záhradách, mestskej zeleni a pod. Ich hlavnou potravou je nektár, chytajú aj hmyz v kvetoch. Pri kŕmení nesadajú na kvety, aby ich nepoškodili, ale vznášajú sa pri kvete na jednom mieste vo vzduchu ako vrtuľník. Jednotlivé druhy kolibríkov sa špecializovali na určité kvety, vábia ich červené a oranžové farby. Na "svoj" kvet majú prispôsobený tvar dlhého pinzetovitého alebo rúrkovitého zobáka, nektár vyciciavajú kmitaním jazyka. Pri návštevách kvetov tieto aj opeľujú. Kolibríky ako jediné vtáky dokážu lietať dozadu a neuveriteľne rýchlo meniť smer letu. Pri svojej nepatrnej veľkosti sú zdatnými letcami, lietajú nielen rýchlo, ale i vytrvalí. Napríklad kolibrík hnedý sa každú jeseň sťahuje z Aljašky do Panamy, pričom cesta meria 6000 km. Kolibrík rubínový preletuje medzi Floridou a Yukatanom 800 km nad morom bez možnosti oddychu. Dravé vtáky sa nepokúšajú kolibríky uloviť, lebo im rýchlosťou ani manévrovacou schopnosťou nestačia. Letiaci kolibrík mávne krídlami 50 až 80 krát za sekundu! Takýto výdaj energie pochopiteľne vyžaduje dôkladnú výživu, kolibrík denne spotrebuje množstvo potravy, ktoré zodpovedá polovici jeho telesnej hmotnosti.
Živlom kolibríkov je vzduch, nie sú vôbec schopné chôdze. Slabé krátke nôžky používajú len na zachytenie pri sedení. Nezvyčajne sa správajú aj pri spánku. Väčšina spiacich vtákov skloní hlavu, mnohé ju skryjú pod krídlo. Spiaci kolibrík však čupí so zdvihnutým zobákom a čím hlbšie spí, tým mu smeruje zobák vyššie.
Horské druhy kolibríkov dokážu prežiť nízke teploty vzduchu, ich telesná teplota klesne z normálnych 39,5 stupňa C až na 25 stupňov a vtáčik upadne do strnulého stavu, v ktorom prečká nepriaznivé obdobie. Podobne reagujú na pokles teploty aj naše dážďovníky, ktoré sú kolibríkom vývojovo príbuzné.
Samčekovia pri pytačkách predvádzajú svoje letecké umenie a nádheru operenia, spievať nevedia. Pred svojou vyvolenou sa vznesú do veľkej výšky a spustia sa strmhlav, údajne až stokilometrovou rýchlosťou. Potom znova špirálovito stúpajú a opakujú svoje akrobatické číslo. Starostlivosť o potomstvo však nechajú len na samičku. Tá spletie hlboké miskovité hniezdo z rastlinných vlákien a pavučín, do ktorého znesie dve biele guľaté vajíčka, iba toľké ako hrášok. Násadu zohrieva 2-3 týždne, približne takú istú dobu kŕmi mláďatá. Potravu im nosí v hrvole, vznáša sa nad hniezdom a zo zobáka vyvrhuje zmes nektáru a hmyzu do hrdielok mláďat.
Kolibríky je možné chovať v zajatí, rýchlo si privyknú na prijímanie potravy zo zavesených napájadiel. Ako živný roztok sa používa medová alebo cukrová voda obohatená bielkovinami. V zajatí sa kolibríky dožívajú obyčajne troch rokov, rekordne až ôsmych. Chov vyžaduje skleník s tropickým rastlinstvom temperovaný asi na 25 stupňov C, krátkodobý pokles teploty im však neublíži. Dôležité však je, aby mali dostupnú aj živočíšnu potravu. Preto je potrebné dodávať do chovnej miestnosti drozofily, tzv. octové mušky. To vyžaduje osobitný chov týchto mušiek používaných ako živé krmivo. V zoologických záhradách zvyknú chovať kolibríkov ligotavých, smaragdových a Garnetových.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
