pripomenul okrúhle päťdesiate narodeniny. Aj kvôli tomu bol v rodine oslávenca dôvod nato, aby Vianočné sviatky trvali dlhšie ako býva obyčajne zvykom. A tak sa aj stálo, pretože Viktor Pčola má veľa priateľov a známych, ktorí mu chodievali blahoželať až do záverečných dní roka 2002. Viktor pochádza z futbalovej rodiny a jeho dnes už nebohý otec bol dlhé roky funkcionárom vtedajšieho Okresného výboru Československého zväzu telesnej výchovy v Humennom. Nuž a prioritou tohto združenia bol futbal. Nečudo teda, že aj svojho syna Viktora nabádal k tomu, aby pestoval vzťah k tejto veľmi populárnej hre. Otcovo želanie s radosťou splnil, o čom svedčí aj jeho futbalová púť, ktorá trvá už štyridsať rokov. Prvýkrát sa obliekol do dresu s názvom LCHEZ (Lokomotíva Chemlon, Združené závody) Humenné, kde ho do tajov futbalovej abecedy zaúčal tréner Ján Adamov. Po prekročení žiackej vekovej kategórie sa stal hráčom dorasteneckého družstva, ktoré pod taktovkou Jozefa Melka postúpilo do prvej ligy. "Práve týmto trénerom, ktorí ma viedli v mládežníckych kategóriách, som povďačný za moje futbalové napredovanie," zaspomínal si Viktor Pčola. Za dospelých začal hrávať v sezóne 1969/70, kedy si ho tréner Ján Pirič spoločne s Jánom Mattom a Bartolomejom Majerníkom vybral do základnej zostavy, kde vonkoncom nesklamali a pričinili sa o viacero víťazstiev. Neúprosne sa však blížil čas nástupu na základnú vojenskú službu, čo znamenalo dočasné odlúčenie od humenského futbalu. O Viktorových futbalových kvalitách vedeli v Dukle Prešov, kde aj narukoval a celé dva roky patril medzi výrazné opory mužstva. Vojakov z metropoly Šariša vtedy trénoval J. Hala, ktorý neskôr navrhol funkcionárom TŽ Třinec, aby Viktor Pčola posilnil ich káder. Po týždňovej skúške sa sťahoval z východného Slovenska na sever Moravy. Třineckí futbalisti sa v čase jeho príchodu potácali na dne tabuľky a mali vážne problémy so záchranou vo vtedajšej federálnej lige. Kvôli tomu teda dostávali príležitosť najmä skúsení hráči a východniarovi z Humenného sa ušlo miesto na ihrisku iba v šiestich zápasoch. Neuspokojil sa s vyhrievaním lavičky náhradníkov a po deviatich mesiacoch sa vrátil do rodného hniezda a pomohol Humennému k postupu do prvej slovenskej národnej ligy. Tu na poste stredného útočníka hral až do roku 1982 a patril medzi najlepších strelcov mužstva. Popri dobrej streľbe vynikal tiež v bojovnosti, ale divákov vedel pobaviť aj viacerými technickými kúskami. S pribúdajúcimi rokmi sa mu začali častejšie ozývať bolesti operovaného pravého kolena a v spomínanom roku 1982 zanechal vrcholovú činnosť. Kopačky však na klinec nezavesil. Určitý čas pôsobil ako hrajúci tréner v Kamenici nad Cirochou, ktorá v tom čase účinkovala v krajskej súťaži. Keďže bolesti kolena neustupovali a nedovoľovali mu podávať primerané výkony, rozhodol sa definitívne presedlať na trénersku lavičku tohto celku. Ale ani po ukončení aktívnej činnosti na futbal nezanevrel, stal sa funkcionárom v práve vznikajúcom FC Chemlon Humenné. Najskôr zastával funkciu manažéra klubu, potom sa stal vedúcim mužstva. Aj v tomto období pôsobí v štruktúrach HFC a ako nám prezradil, jeho túžbou je, aby sa humenský futbal vrátil tam, kde ešte nedávno pevne patril - teda do najvyššej súťaže. Zaväzuje ho k tomu fakt, že počas účinkovania Viktora Pčolu v hráčskej či manažérskej úlohe dosiahol humenský futbal výrazné úspechy. "Ako hráč si najviac cením postup do I. SNL, v pozícii manažéra mi navždy ostane v spomienkach prienik medzi slovenskú elitu. Nuž a počas funkcie vedúceho mužstva mi najviac utkvelo vranovské víťazstvo nad Spartakom Trnava vo finále Slovenského pohára. Radosť mám aj z toho, že som humenský dres obliekal s takými hráčmi ako Tibor Mundik, Michal Langer, Pavol Jacko, Ľubomír Choluj, Jozef Šalata a celý rad ďalších výborných futbalistov," vzdal úctu a obdiv niekdajším spoluhráčom čerstvý päťdesiatnik. Tieto myšlienky vyslovil v spoločnosti bývalého spoluhráča Pavla Myc
K úprimnému blahoželaniu všetkého dobrého sa pripája aj redakcia Zemplínskeho denník Korzár.
