Cejkove, vyniesli prvýkrát do vedeckého sveta meno Zemplín. Bohatstvo zlatých predmetov, ktorými kostry oplývali, mohlo už dávno prilákať nejakého slovenského Schliemanna, aby objavil našu Tróju. Ležia tu niekde panovníci a vládcovia prvých dôb slovanských alebo bohatí kupci zahynutí na ceste z Helady k severnému moru? Kto nám to povie?" To sú slová z brilantne napísanej eseje Rodný kraj malkotentov, ktorú jej autor Štefan Janšák, renesančná osobnosť rozvíjajúcej sa slovenskej vedy a kultúry v prvej polovici dvadsiateho storočia, a okrem iného i zakladateľ slovenskej archeológie, publikoval v knižke Lovci hlinených perál. Opísal v nej svoje potulky za históriou od Záhoria až po Východoslovenskú nížinu, ktoré absolvoval v tridsiatych rokoch. Sériu esejí uzavrel postrehmi zo Zemplína. "Ale i novšia história zanechala plno stôp na šírom okolí. Niekoľko kilometrov na juh od štátnej hranice leží jedno z rodinných sídiel Rákoczyho. Šarišský Potok. Tu strávil Komenský štyri roky svojho života organizujúc školstvo uhorskej protestantskej šľachty. Písal tu učebnice a udržiaval styky s celým vzdelaným svetom.

Šarišskému Potoku sa hovorí aj Blatný Potok alebo originálnym názvom Sárospatak. Je to mestečko vzdialené necelých päťdesiat kilometrov vzdušnom čiarou na juh od Košíc. Treba si uvedomiť, že pred tristopäťdesiatimi rokmi bolo ešte bližšie, pretože ho od nás neoddeľovala hranica. Práve tam v roku 1650 prišiel na pozvanie vdovy p Jurajovi Rákoczym, Zuzany, rodenej Lórantffy, Ján Ámos Komenský. Tento kazateľ, učiteľ a spisovateľ, ktorého už dávno uznávala a ctila celá vzdelaná Európa, mal práve za sebou vari najhoršie roky svojho života. V roku 1648 skončila Vestfálskym mierom tridsaťročná vojna a jeho podmienky znamenali, že českí a moravskí nekatolíci definitívne stratili šancu vrátiť sa do vlasti. Komenský asi nebol ďaleko od zúfalstva. V roku 1622 mu na mor umrela celá rodina. O šesť rokov neskôr navždy opustil svoju vlasť a odvtedy až do smrti valil pred sebou Sizyfov balvan emigranta, ktorý v každom dočasnom domove začínal znovu a znovu.

Práce ako "Labyrint sveta a raj srdca", "Mapa Moravy" alebo "Informatórium školy materskej", čo bol prekvapivo moderný koncept výchovy najmenších detí, možno prirovnať k akémusi zahrievaciemu kolu. S "Bránou jazyka otvorenou" sa už stal pojmom v európskej pedagogike. Z nej neskôr vznikol "Orbis pictus" čiže "Svet v obrazoch". O kvalite týchto diel svedčí, že sa používali vo výučbe ešte aj v 19. storočí. Spomenúť môžeme aj didaktický návod pre učiteľov "Brána vecí", ale jeho podstatným pedagogickým dielom sa stala "Didaktika česká", ku ktorej pripojil i "Didaktiku špeciálnu". Bolo to prvé systematické dielo o výchove s úplnou zostavou pedagogických pojmov. Málokto vie, že Komenského záujmy sa zďaleka neorientovali iba na tvorbu pedagogickú. Napríklad po celý život sa snažil skonštruovať perpeetum mobile. Pretože bol remeselne zručný zostrojil aj jeho model. Zachoval sa však iba neveľký spisok "De arte spontanei" - "O umení samovoľného pohybu".

V roku 1650 už mal za sebou, z rôznych dôvodov, nevydarené pedagogické projekty pre Angličanov a Švédov. Sárospatak bola výzva. Uspeje konečne? Podarí sa mu uviesť svoje vízie do praxe? Ponúkli mu vynikajúce pracovné podmienky pre uvedenie vzorovej vševednej školy do života. Rok predtým sa ako päťdesiatsedemročný po tretíkrát oženil, aby sa mu mal kto postarať o deti. Rákoczyovci súhlasili so všetkými jeho podmienkami. Neodolal a vybral sa do kraja civilizačnej prostoty a nedotknutosti. Na štyri roky zmizol v zapadnutom kúte Európy.

Najprv ho prijali nadšene ako divotvorcu, ktorý šibnutím čarovného prútika vytvorí z analfabetov vzdelancov. Komenský sa pustil do roboty, pretože práve tá bola jeho čarovným prútikom. Dokázal, tak ako vždy, vyvinúť neskutočné nasadenie, no nič sa nedá lámať cez koleno. Všetko, a najmä taká gigantická úloha, akou bolo praktické vytvorenie nového systému vzdelávania v nevzdelanom kraji, chce svoj čas. Ján Amos navyše vyžadoval svedomité štúdium. Bol prísny a náročný. A to sa šľachtickým rodičom jeho žiakov, nevraviac už o nich samých, znepáčilo. Komenský bol maximalista. Vyžadoval veľa od seba, ale aj od iných. Napokon mu už vyčítali aj výšku platu. Po štyroch rokoch znechutený zo Sárospataku odišiel. Ani tento projekt sa mu nepodarilo zrealizovať.

Na Slovensku je Komenský natoľko známou postavou, že sa nad ním už takmer nikto nezamýšľa. A pritom ho naozaj skoro nikto nepozná. V Košiciach sme mali Komenského ústav, polepšovňu pre dievčatá, čo je dnešná veterina a máme Komenského ulicu.

Mimochodom azda najkrajšiu v meste. Ale o Komenskom vieme akurát, že bol učiteľ národov a maximálne to, že je pochovaný v Holandsku. Pritom to v krvavom sedemnástom storočí, v čase tridsaťročnej vojny, bol zjav akoby z iného sveta. Áno, s čistým svedomím ho môžeme nazvať géniom, no to ho zasa vťahuje kdesi do neživých učebníc. Komenský bol predovšetkým živý človek, duševne vysoko nadpriemerný jedinec, ktorý vďaka svojim schopnostiam dokázala vytvoriť neuveriteľné dielo, a to ako svojim rozsahom, tak aj jeho kvalitou a životnosťou. Pritom svoj život chápal ako službu blížnemu, čo ho neustále odvádzalo od hlavných úloh. Rozptyľovať sa a chybovať však dokázal aj sám. Mal napríklad slabosť pre všelijakých prorokov, na ktorých vždy doplatil.

Komenský zďaleka nebol len učiteľ učiteľov. Koncept "Obecnej porady o náprave vecí ľudských", dokumentujúci jeho predstavy o premene konfliktného sveta vševýchovou človeka, spočívajúcej v programovom spojení ľudského vedenia a mravného zdokonaľovania, dokazoval, že si naložil na plecia aj ďalšiu titanskú úlohu. Áno, je to tak, Komenský sa už v 17. storočí pokúšal stať architektom mierumilovného sveta ľudí. Bol na začiatku veľkého experimentu, ktorý sa dnes napĺňa napríklad v zásadách Európskej únie. Už len za to mu treba vzdať česť, hoci sídlil za dnešnými hranicami.