aj dnes.

Prvýkrát som ich vo väčšom počte stretol na juhovýchode Turecka. Rodiny, skôr neúplné, bez mužov. Tých už niektoré ženy stratili, sú nezvestní. No 3-4 deti, väčšinou drobné, sa túlili pri matke pod stanom. Môj nový priateľ Kurd - Nabil, akýsi hovorca tábora, prišiel k nášmu zaparkovanému karavanu na ceste smerujúcej do mesta Kizeltepe a pozýval nás na návštevu. Prekvapilo ma, že chcel, aby som zobral aj kameru a fotoaparát, čo nie je také bežné u týchto blízkovýchodných národov. Priam mi ponúkali nazrieť do všetkého, čo ich obklopovalo a v akých podmienkach žili. Bol už november, no oni ho tu považovali ešte za leto. Starí ľudia, ktorí už nevládzu robiť, zostávajú v tábore s deťmi, ostatní sa zúčastňujú príležitostných prác a zberu plodov. V tom čase pomáhali pri zbere bavlny. Niektorí z nich majú aj nejaké trvalé bydlisko. Dozvedel som sa to keď žiadali odo mňa, aby som im poslal fotografie na adresu s ulicou a číslom. Čítať a písať z nich vedeli iba traja. Môj priateľ mi tlmočil slová starého Kurda, snažiaceho sa zapojiť do nášho rozhovoru. Starček popísal svoju krajinu z mladosti ako horskú divokú krásu s neprístupnými kaňonmi a bystrinami z ktorej v jeho mladých časoch vyžaroval pokoj a mier. Mladý Kurd ho doplnil: "Pretože v horách a predovšetkým v krajinách, kde Kurdi doposiaľ žili také podmienky nenachádzajú, smerujú ich kroky na iný kontinent, do Európy."

Pozerám na ich chatrné stany, ktoré chránia akurát pred silným slnkom, ale už sotva pred rôznymi hlodavcami, plazmi, či škorpiónmi. Dážď v letnom období je tu vzácny. Priateľ Kurd, ktorý má ukončené lýceum, sa mi snaží vysvetliť históriu svojho národa. Nakoniec mi dáva brožúrku vytlačenú na nekvalitnom papieri v angličtine. Ja mu sľubujem, že fotografie z ich tábora pošlem. Deťom dávam cukríky. Vidím, že ženy sa pokúšajú spoza stanu niečo vyhrabať. Na cestu dostávame žltý melón.

V podvečer vchádzame do neveľkej osady z malých hlinených domčekov. Chceme tu zaparkovať a prespať. Ráno pri prechádzke dedinou si nás miestni nedôverčivo prezerajú. Našiel sa odvážlivec. Predstavil sa ako starosta či šerif a pozval ma do svojho hlineného domčeka pokrytého slamou. Predstavil mi manželku (Kurdi majú iba jednu) a troje detí. Snaží sa vysvetliť čo-to o ich dedine, vrátane kurdských problémov. Deväťdesiat percent obyvateľov z asi 200 hlinených domčekov sú Kurdi.

Pôvod Kurdov siaha do dávnej histórie spojenej s viacerými povesťami. V skutočnosti divoké indoeurópske kmene dávno pred naším letopočtom obývali nemenej divoké pohoria západného Iránu. Územie, ktoré Kurdi obývali, bolo vždy hornaté a chudobné a tak sa sem v minulosti nikto netlačil. Ich hory im boli prívetivým a bezpečným domovom. Kurdské kmene nikdy nemali ďaleko k lúpežným výpravám. V minulosti neboli príliš vítanými susedmi. Ale pokiaľ sa držali svojich hôr, mali tu vlasť, svoj domov. I keď ide o hornaté územie, oblasť patrí do tzv. úrodného polmesiaca. Práve tu bolo objavené sídlisko prvého primitívneho poľnohospodára a dodnes tu možno v prírode nájsť prvé poľnohospodárske plodiny - divoký jačmeň a pšenicu dvojzrnnú. K hlavným sídlam Kurdov dlho patrilo neodbytné horské orlie hniezdo vo východnom Turecku Diyarbakir a podobne v horách Iraku neprístupný Ruwanduz.

Asi najslávnejším Kurdom v histórii bol turecký sultán Saladín. Bol zakladateľom dynastie Ajjúbovcov. Ale ani za tohto sultána, ani predtým, ani neskoršie, nemali Kurdi svoj štát. Dôvodom nebola ani tak ich neschopnosť uhájiť svoje územie ako nesvornosť, nespoľahlivosť a roztrieštenosť záujmov jednotlivých kmeňových vládcov, ktorí vždy preferovali vlastné záujmy nad záujmami kurdského národa. Približne už pred 150 rokmi, navzdory centrálnej moci v tureckej ríši, mali Kurdi akúsi zdanlivú autonómnu oblasť, rozkladajúcu sa na území Turecka a Perzie - Kurdistanu. Svet sa koncom 19. storočia začal rýchlejšie rozvíjať a tak jednou z príčin nespokojnosti i exodu je nielen postupné sebauvedomovanie národnej identity, ale i technická revolúcia a predovšetkým nové využívanie ropy a s tým spojený objav jednej z najväčších svetových naftových štruktúr v okolí Kurkuku (Irak) ležiaceho na juhu kurdského územia. Kurdistan sa tak dostal do sféry veľmocenskej politiky. Navyše v tej dobe tradičná sila tureckej ríše slabla.

Po prvej svetovej vojne žilo približne 15 miliónov Kurdov v piatich krajinách: Turecku, Iraku, Iráne, Sýrii a asi 60 tisícová komunita na sovietskom Kavkaze, hlavne v Gruzínsku. Nikde nemali ustlané na ružiach. No široká náruč sovietskeho Ruska ponúkla kurdskému národu samostatnú autonómnu republiku v rámci svojho zväzku. Bola tam malá podmienka. S 15 miliónmi Kurdov žiadali aj územie, na ktorom momentálne bývali. Rusom nešlo ani tak o ropu ako o naplnenie odvekej túžby, získať prístup k teplým moriam.

Ani nová doba nepriniesla Kurdom nič dobrého. Orientácia a združovanie sa v ľavicových stranách na nejaký čas našlo u Kurdov silnú podporu. V roku 1946 iránski a irackí Kurdi na iránskom území vyhlásili Mahabatskú republiku. Mali tu svoje školstvo, tlač, parlament a prezidenta. No republika netrvala dlho. Vedúce osobnosti Kurdov skončili vo väzniciach a na popravisku. Mladému a neohrozenému bojovníkovi Mustafovi Barzanimu, ktorý bol na čele Kurdov, sa podarilo uniknúť prenasledovaniu a už v šesťdesiatych rokoch zjednotil roztrieštené skupiny a prijíma pomoc zo Západu i od Sovietskeho zväzu. Jeho zásluhou sa na severe Iraku dostáva uznania a po roku 1970 dosahujú autonómiu, vrátane univerzity, tlače a ďalších vymožeností. Dosiahli aj prísľub na podiel zo zisku pri ťažbe ropy. Šofér - Kemal, s ktorým som sa zoznámil v mestečku na turecko-irackej hranici, si na tieto časy blahobytu s humorom zaspomínal. (Tri roky pracoval v Rusku, hovoril dobrou ruštinou). Osobne sa zúčastnil elektrifikácie v Kurdistane. Do odľahlých dediniek, vysoko v neprístupných horách, nebolo možné použiť modernú techniku. Každý dospelý muž dostal pridelené miesto, kde musel vykopať jamu pre stĺp elektrického vedenia. Kontrola a prevzatie vykonanej práce bolo jednoduché. V určený deň prechádzala komisia terénnym autom a hodnotila. Každý muž vstúpil do vykopanej jamy a musel v nej byť po pás neviditeľný.

Po štyroch rokoch boli Kurdi opäť nespokojní. Mali trochu iný názor na autonómiu ako bagdadská vláda. Začali vytvárať protištátne ozbrojené skupiny. Problémom bola ropa. Iracká armáda pomocou letectva a ťažkých zbraní už v roku 1975 mala územie Kurdov pod svojou kontrolou. Sen o samostatnom Kurdistane na území Iraku sa rozplynul úplne, keď sa moci ujal Saddám Husajn. Akcie proti kurdskému obyvateľstvu začali nadobúdať likvidačný charakter. Potom, keď sa Kurdi v iracko-iránskom konflikte v roku 1988 postavili na stranu Iránu, Husajn proti horskému národu zasiahol s neobvyklou tvrdosťou.

Ale ani v susedných krajinách Kurdi na tom neboli lepšie. V Iráne sa kurdského problému ujal sám vrchný inkvizítor novej revolučnej moci ajatolláh Sadek Chalcháli. Počet ľudských obetí tejto normalizačnej akcie sa asi nikdy nikto nedozvie. Hornaté kraje východného Turecka paria hospodársky a sociálne k najzaostalejším a chudoba plodí nielen závisť, ale aj protesty a násilie. Ďalším problémom bolo aj skutočnosť, že po vládnych zásahoch proti Kurdom v Iraku a Iráne prichádzali do Turecka tisíce ďalších utečencov. Začali tu operovať desiatky ozbrojených skupín, z ktorých len niektoré boli politicky motivované. To prispelo k celkovej nestabilite Turecka a nakoniec v roku 1980 k vojenskému prevratu. Kurdskú otázku vyriešila až nová vláda vojenským zásahom. Stovky kurdských povstalcov bolo popravených, ostatní skončili v internačných táboroch. Akcia neskončila len na turecko-irackých hraniciach, ale na základe dohody s Irakom podnikla turecká armáda aj niekoľko akcií v irackom vnútrozemí.

Začalo obdobie asi najväčšej tragédie kurdského národa. Poslednou epizódou v kurdských bojoch za slobodu bolo povstanie irackých Kurdov počas vojny v Perzskom zálive. Neskončilo sa to dobre, lebo Saddámovi Husajnovi napriek porážke zostalo dosť síl na potláčanie odbojných skupín. Republikánske gardy a helikoptéry premenili akciu v hromadné zabíjanie bezbranných ľudí. Po tomto masakri nasledoval obrovský exodus Kurdov, ktorý trvá až dodnes.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.