Dr. Jozef RODÁK, Vojenské múzeum
Aj keď od duklianskych bojov pomaly uplynie 59 rokov stále sa vynárajú nové príbehy padlých, ktorých osud bol spečatený pri oslobodzovaní svojej vlasti a nebolo im dopriate žiť v mieri v kruhu svojich najbližších. Mnohí padlí príslušníci čs. armádneho zboru sú na duklianskom cintoríne aj doposiaľ neznámi, iných zase ukrýva neznáma karpatská príroda, ďalších sú mená známe, ale nevedia nič o nich rodinní pozostalí. Takýto smutný príbeh postihol aj Veru Ogle z Anglicka, ktorej otec kapitán František Vrána, príslušník čs. tankovej brigády padol 30. septembra 1944 na hraniciach Duklianskeho priesmyku a je pochovaný na cintoríne na Dukle. Vtedy mala Vera päť mesiacov a o svojom otcovi v ďalších rokoch nevedela takmer nič, iba to, že padol vo vojne a pochádzal z Československa. Po smrti svojej matky v roku 1999, pôvodom Angličanky, začala pátrať po svojom otcovi. Dozvedela sa kde je pochovaný. Jediným vodítkom pre ňu bol otcov album s fotografiami z rokov 1939 - 1944, výstrižok z českých novín s informáciou o otcovi a úmrtný list. Prostredníctvom týchto informácii s obrátila na Slovenské veľvyslanectvo v Londýne, ktoré ju skontaktovalo s Vojenským múzeom vo Svídníku. Potom už celá záležitosť mala rýchly spád, došlo k výmene vzájomnej korešpondencie a tak záležitosť mala rýchly spád, došlo k výmene vzájomnej korešpondencie a tak záležitosť mala rýchly spád, došlo k výmene vzájomnej korešpondencie a tak 10. júla 2003 Vera Ogle s manželom a synom prišla do múzea vo Svidníku.
Stretnutie bolo veľmi dojímavé a tu sa pani Ogle (Vránová) dozvedela takmer všetko o svojom padlom otcovi. Doniesla so sebou otcov album, zopár dobových fotografií a originálny úmrtný list, ktorý ponechala múzeu. Veľmi zaujímavá je fotografia maličkej Very v náručí otca a matky. Kópie ostatných fotografií z albumu prisľúbila poslať pre fotoarchív múzea. Po množstve informácii si s veľkým záujmom prezrela expozíciu múzea, kde sa detailne zaujímalo o históriu čs. armádneho zboru, o čs. vojenské jednotky na západe a zvlášť o duklianske boje, kde bojoval otec. Upútali ju tiež vojenské uniformy čs. vojakov, ktoré sa nosili počas 2. svetovej vojny v Anglicku. Pýtala sa tiež na spolubojovníkov, či ešte niektorí z nich žijú. Potom jej cesta viedla na Duklu na cintorín, kde je pochovaný jej otec spolu s ďalšími spolubojovníkmi. Tu na hrob položila kyticu kvetov a mlčky si uctila pamiatku padlého otca. Ako sa potom so slzami v očiach vyjadrila, že mala zvláštny pocit, ktorý nevie ani opísať. Potom vyšla na vyhliadkovú vežu, kde ju informovali o priebehu bojov o Dukliansky priesmyk a mieste, kde padol jej otec v roku 1944. Z vrcholu veže si zároveň prezrela panorámu duklianskeho bojiska na poľskej i slovenskej strane. Tým ale neskončila jej cesta po pamätných miestach bojov a následovne prejavila záujem poznať duklianske bojisko i na poľskej strane a v sprievode pracovníka múzea pocestovala do prihraničnej obce Zyndranowa, odkiaľ začal útok čs. tankového práporu pod vedením jej otca na Dukliansky priesmyk. Tu sa opäť dopodrobna zaujímala o bojovú situáciu zo septembrových dní roku 1944. Prezrela si aj súkromné múzeum pána T. Gocza, kde sa okrem iného nachádzalo veľké množstvo nálezov z duklianskeho bojiska, zvlášť ju upútali časti panciera z rozbitého tanku, lebo sa to viazalo s tankistom, práve ktorým (veliteľom) bol jej otec. Zaujalo ju aj rozprávanie pána Gocza, ktorý v tom čase mal 15 rokov a veľmi dobre si pamätal na našich tankistov a ja na miesto, kde bola tanková opravovňa v blízkosti jeho domu. Dnes ju tam pripomínajú zbytky tankových pásov a predného panciera. Prezrela si aj lemkovské obydlie z druhej polovice 19. storočia, kde sa nachádza množstvo originálnych etnografických exponátov a na pamiatku si odtiaľ odniesla pekné kraslice. V závere návštevy zotrvala celá rodina Ogle v priateľskej besede, kde nechýbalo typické miestne pohostenie.
Čitateľskú verejnosť určite bude zaujímať, kto to vlastne bol kapitán František Vrána. Narodil sa 27. januára 1914 v Přerove v rodine robotníka, vyštudoval vojenskú akadémiu a stal sa poručíkom delostrelectva. Odmietol mníchovský diktát a po okupácii Čiech a Moravy roku 1939 odišiel do Poľska, kde však nebol prijatý do č.. vojenskej skupiny. Rozhodol sa preto odísť do Veľkej Británie, kde sa osvedčil ako jeden z najlepších dôstojníkov protilietadlového delostrelectva. Bol inštruktorom v kurze anglickej armády a v jeseni 1943 jeho čata vyhrala súťaž, ktorej sa zúčastnilo ešte 11 anglických čiat. Prispieval do časopisu Mladé Československo. Zvlášť pozorne sledoval vývoj udalostí na sovietsko - nemeckom fronte. Mal nesmiernu radosť z víťazstiev Červenej armády. Vedel, že po jej boku úspešne bojuje aj československá jednotka a preto žiadal, aby ho poslali do Sovietskeho zväzu. Ťahala ho tam nielen možnosť boja s nepriateľom, no predovšetkým viera v bratský ruský národ. V Anglicku ho neudržala ani jeho manželka Angličanka Hilda, s ktorou sa oženil v roku 1941 a ani v máji 1944 počas bojov v karpatsko - duklinskej operácii pri poľskom meste Dukla. Stal sa dôstojníkom operačného oddelenia brigády, potom jej veliteľom. Rýchlo si získal obľubu mužstva i dôstojníkov. Meter za metrom sa čs. vojaci približovali k hranici vlasti. Vojaci bojovali aj za tých, ktorí padli v predchádzajúcich bojoch. František Vrána bojoval za padlého veliteľa Rudolfa Jasioka na hraniciach, robil prieskumy s tankom a takmer na hranici bol jeho tank zasiahnutý. Rýchlo naskočil do druhého stroja, aby pokračoval v boji. Hitlerovcom sa podarilo aj tento tank zapáliť. Keď Vrána vyskakoval zranený z veže tanku, zasiahla ho guľometná dávka. O jeho poslednom boji vtedajšie frontové noviny Naše vojsko v SSSR, z 15. novembra 1944 napísali: "V bojoch pri Dukelskom priesmyku, pri útoku na kótu 578, priamo na hraniciach bol zasiahnutý nepriateľským granátom. Ťažko ranený kapitán Vrána vyskočil z tanku s pištoľou, ktorú mu vytiahol čatár - kapitán to po zranení sám nemohol urobiť - a do posledného dychu sa bránil proti obstupujúcim ho Nemcom. Bojoval a padol ako čestný a neohrozený vlastenec." Toľko informácia z novín. 8. októbra 1944 pri vyslobodení tankov boli objavené pozostatky Františka Vránu a v ten istý deň bol pochovaný na hranici.
Začiatkom októbra 1969 prezident republiky Ludvík Svoboda udelil Františkovi Vránovi titul hrdina ČSSR in memoriam. O tom sa jeho dcéra dozvedela až v múzeu a bude po tom pátrať. Jeho busta je umiestnená v aleji hrdinov Dukly na cintoríne. Skončila sa jedna epopeja padlého hrdinu. Bude aj ďalšia?
Pri rozlúčke v múzeu Vera Ogle povedal, že sa do tohto kraja vráti. Bola milo dojatá tunajšími ľuďmi i prostredím. Treba len veriť, že to bude v blízkej dobe a dobré kontakty nás budú naďalej utužovať v spoločnej Európe bez vojen.
Autor: Ing. Lórant KULÍK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
