kopytami svojich koní sa stávajú hrozbou pre vtedajšiu Európu. Valcujú Poľsko, Nemecko, Rusko, Čechy a chystajú sa na Uhorsko... "Prišli, zvíťazili a všetko zničili - pozbierali korisť - a odišli..." píše mohamedánsky kronikár. Porazili slávnych nemeckých rytierov, zvíťazili pri Lehnici, Lubline, Sandomierzi a napokon úplne rozdrvili maďarské vojská pri Sajo, Budíne a Pešti. Nemecký cisár Fridrich II. Hohenstauf vyzýva všetkých kráľov Európy, aby sa spojili proti Batuchánovi, sám sa však skryl vo svojom paláci na Sicílii. Rímsky pápež ušiel z Ríma a utajil sa vo francúzskom Lyone. "Stratil sa" aj pobožný francúzsky kráľ Ľudovít IX., ktorý už zaživa bol vyhlásený za svätého. Z východu od Zemplína, od Šariša a Poľska po nociach vidno obrovskú žiaru. Z tibavskej pevnosti opreteky s vetrom cvála posol, aby kráľovi oznámil hroznú správu...

"Ďaleký východ" Slovenska, bývalá Užhorodská župa a Sobranecký okres tají legendu. Zachovala sa iba vo fragmentoch roztrúsených v zaprášených priečinkoch súkromných európskych archívoch. Neprávom zabudnutý hrad Tibava je menej známy ako vynikajúce tibavské vína. Orýpané kamenné ruiny na temene príkreho vrchu mlčky a zadumane hľadia na neďaleký Vihorlat. Rozprávkovú scenériu doplňujú husté zelené vlny hlbokých lesov a kontrastná modrá obloha. Niektorí historici hovoria o skromných dejinách hradu. Tibava - "starešina" slovenských hradov však trasie kamennými šedinami, akoby chcel pripomenúť, že ho tu nepostavili z rozmaru, ale z priameho nariadenia kráľa Belu IV., ktorý sa takto snažil zabezpečiť proti novému spustošeniu krajiny.

Zvedovia priniesli kráľovi varujúce informácie. Potomci veľkého Džingischána, krutí členovia jurt-dži (generálneho štábu) zasadli, aby sa dohodli na pokračovaní víťazného ťaženia v podmaňovaní sveta. Prv než sa rozhodnú prekročiť Karpaty a udrieť v prvom slede na Uhorsko, podľa dobrého zvyku Oerlöka (chána nad chánmi) vyšlú na krajinské cesty svojich špiónov, preoblečených za obchodníkov, aby vyznačili body rozhodujúceho odporu uhorského vojska.

Cez Zemplínsku župu viedli štyri hlavné cesty v smere západ - východ. Južná cesta začínala neďaleko obce Borša a smerovala do mestečka Leles, a potom ďalej do Užhorodu s možnosťou prechodu cez Verecký priesmyk do Ruska. Na krajinskej ceste medzi Michalovcami a Sobrancami sa jedného dňa zjavili "kupci". Svoj tovar ponúkali najmä v okolí hradov a vojenských pevností. Prvým hradom, kde sa Kökö-Mongoli (nebomodrí Mongoli) zdržali oveľa dlhšie, než bolo zvykom, bola Tibava. A tak dostala zelenú jedna z najrafinovanejších predohier špionáže. Šachovnicové figúrky Batuchána - falošní kupci, zohrali jednu z najdôležitejších úloh, ktoré rozhodli o ničivom útoku, po ktorom padlo na kolená celé Uhorsko. Nájazdu pekelných jazdcov odolalo iba niekoľko hradov - v Bratislave, Nitre, Komárne, Fiľakove a hrad Tibava.

Spoza zákruty krajinskej cesty sa váhavo vynoril ťažký furmanský povoz, aký bežne používajú cezhraniční kupci. Vedľa neho cválalo desať jazdcov. Kto pozná bojovú taktiku mongolských vojsk, vie, že je to arban (najmenší počet jazdy). Neosedlané kone, ktoré jazdci vedú za sebou, sú určené na odvoz prípadnej koristi. Tak to bolo ešte za života Džingischána, ktorý (18. augusta 1227) odcválal do večných a nenávratných modravých diaľok. Batuchán, ktorému v žilách prúdila krv veľkého chakána (cisára sveta), hlásal zákon Jassa, podľa ktorého "mať zľutovanie s nepriateľom je to isté, ako si jedovaté hady pustiť pod košeľu..." Ten istý zákon rozhodol, aby sa Tatári volali Mongolmi, čo znamená víťaziaci. Názov viac než výstižný, pretože Džingischán za svojho života dokázal pokoriť takmer polovicu vtedajšieho sveta.

Arban a povoz zastavili na dostrel od strážnej pevnosti Tibavy. Pod sedlom svojich koní mali jazdci kus sušeného mäsa a v koženom vaku stuhnutý syr. Vojaci pozorovali "kupcov" spoza kamenného múra. Netušili zradu a zlo. Pod šiatrom voza bol lákavý tovar. "Nouvelle draperie", čiže flanderské látky, kožušiny, vzácna soľ.

Kapitán pevnosti Tibava bol skúsený harcovník, pretože do Stoličného Belehradu, sídla uhorských kráľov, poslal znepokojivú správu, ktorá informovala o "čudných kupcoch", ktorí sa nikdy predtým v okolí Tibavy nevyskytovali. Kedysi dávno slovanské kniežacie mesto však už bolo paralyzované hroznou predtuchou. Smerom od Ruskej brány sa začal šíriť ničivý oheň tatárskych nájazdov. Takmer celý mesiac pred apokalyptickým dátumom 16. marca 1241 poznali šľachtici, kňazi, zemepáni, velitelia vojsk možnosť hrozby z východu. Do poslednej chvíle sa nádejali, že sa desivá história nebude opakovať. Správcovstvo Kipčaku "zlatej hordy" však uvažovalo úplne inak.

Predvoj mongolskej jazdy zaútočil na pevnosť Tibavu. Útok striedal útok. Tibava hrdinsky odolávala. Kopytá nepriateľskej jazdy nikdy neprekročili jeho brány. Divoký arban sa však jedného dňa stratil z dohľadu. Obrancovia Tibavy si načas vydýchli, všetci však vedeli, že hlavný útok nastane za krátky čas. Svoje stanovište urýchlene opustili aj falošní kupci - zvedovia. Prešli karpatskými lesmi a jazda letela ako vietor, kopytá koní už za niekoľko dní vírili púštny prach a potom bez zastávky zdolávali nedozierne stepné diaľavy. Do veliteľskej jurty niesli dobré správy. Útok môže začať, hrady a pevnosti nebudú pripravené na vážnejší odpor.

Vladári Európy sú nejednotní. Členovia arbanu ďalej tvrdili, že sústredený útok jazdy sa môže opakovať presne podľa víťazných skúseností z roku Ovce (1211 n. l.), kedy mongolská armáda tiahla cez púšť Gobi a pokorila obrovskú čínsku ríšu. Naviac, teraz bojovníkom nebude stáť v ceste vysoký múr a ťažko dostupné priesmyky. Keď sa jazda dostane cez lesy k neveľkej pevnosti Tibava, odtiaľ už smerujú na všetky svetové strany pohodlné krajinské cesty. Zvedovia hovoria úsečne podľa mongolského zvyku a členovia jurt-dži spokojne pokyvujú hlavami. Generálny štáb nepozná písmo, sú však stále k dispozícii pisári, ktorí všetko značia do kroník pre budúce generácie. (Ani samotný veľký Džingischán nepoznal písmo).

Vzdelaný arcidiakon mních Tomáš, ktorý bol svedkom vpádu Mongolov na Balkánsky polostrov, ich opisuje takto: "Už výzorom vzbudzujú hrôzu: ploská tvár im nezarastá, nos tupý... Na čiernych zástavách mávajú dlhé pradená konskej srsti. Ich pokrmom je sušené mäso, nápojom kobylie mlieko a krv, chlieb nepoznajú."

Aj nad pevnosťou Tibava prešumeli stáročia. Spomenuli sme názory niektorých historikov a ich "skromné dejiny" v súvislosti s Tibavou. V známom Drugethovom testamente z roku 1330 je zmienka: "... hrad Tibava musí byť majetkom rodu Drugethovcov!" František Drugeth dlhé roky vyvíjal veľké úsilie, aby Tibavu získal. Rokoval s majiteľom hradu Blažejom z Michaloviec. Bezvýsledne. Keď to nešlo rokovaniami, uchýlil sa k súdnym sporom. Ani to však nepomohlo.

Prvým známym majiteľom Tibavy bol comes Jakov, zať bána Apu. Kráľovská listina opatrená dátumom z roku 1419 udeľuje hradu krajinskú dôležitosť vojenskú i obchodnú. "Castrum desertum Tybauara" patril aj vplyvnému a silnému rodu pánov z Michaloviec. Juraj z Michaloviec sa stal hlavným županom v Užhorode. Albert z Michaloviec bol poctený vysokým úradom priora v Aruane. Podľa hodnoverných listín národného múzea v Budapešti bol aj v sprievode cisára Žigmunda na kostnickom koncile, na ktorom odsúdili na smrť a upálili Jána Husa. V tom období k hradu Tibava patrili dediny: Hankovce, Vojnatina, Podhradie, Sobrance, Tibava, Horňa, Ostrá, Koňuš, Bohušov, Koromľa a Priekopy.

Rod pánov z Michaloviec i rod Drugethovcov v XVII. storočí vymrel. Hrad Tibava podľa vtedajšieho zákonného ustanovenia kráľa Karla III. z roku 1715 mal byť zrúcaný. Počas uplynulých piatich storočí na hrade Tibava vládli rody: Eördöghovcov, Vumayovcov, Bánffyovcov, Lacskayovcov a grófska rodina Sztárayovcov.

Až vaše cesty povedú okolo chotára obce Podhoroď neďaleko Sobraniec, nezabudnite navštíviť "strážne oko" krajiny našich predkov, hrad Tibavu. Vládne tam tíšina privolávajúca nostalgické spomienky. Možno tým vnímavejším a citlivejším srdciam sa podarí z kamennej knihy dávno zašlých čias vyčítať aj príbeh veľkej lásky a ešte väčšej žiarlivosti hradného pána Imricha z Michaloviec, ktorá skončila tragédiou...