Reštaurujú slávny parník Great Britain

Jednou z atrakcií západoanglického prístavného mesta Bristol je starý parník Great Britain (Veľká Británia), odpočívajúci vo Veľkom západnom doku. Na

parník, ktorý bol kedysi technicky najpokrokovejšou námornou loďou, sa každý rok príde pozrieť okolo 100 000 návštevníkov z celého sveta.

Parník Great Britain možno považovať za akýsi prototyp všetkých moderných námorných lodí. Loď navrhol známy lodný konštruktér Isambard Kingdom Brunel, a to na základe požiadaviek lodnej spoločnosti Great Western Steam Ship Company, ktorá chcela mať modernú loď na transatlantické plavby. Brunelom navrhnutá loď bola prvým parníkom, ktorej nosná konštrukcia bola zhotovená z oceľových nosníkov a vonkajší plášť z oceľového plechu. Stavba lode trvala šesť rokov. Parník Great Britain bol v tej dobe najväčšou loďou na svete. Dĺžka lode bola 106 m, šírka 15,5 m a výška 12,5 m (bez stožiarov). Vnútro lode rozdelil Brunel na šesť vodotesných priestorov. Na pohon lode slúžil okrem tradičných plachiet parný stroj, ktorý mal podľa pôvodných plánov poháňať klasické lopatkové kolesá, umiestnené na bokoch trupu. V priebehu stavby lode však Brunel zmenil koncepciu a na pohon použil lodnú skutku, ktorá vtedy predstavovala technickú novinku. Možno pripomenúť, že patent na lodnú skrutku dostal v roku 1827 český vynálezca Josef Ressel. Lodná skrutka parníka Great Britain mala priemer 4,7 metra. Na vodu bol nový moderný parník Great Britain spustený v roku 1843, a to za prítomnosti anglického princa Alberta. Toto spustenie sa neobišlo bez problémov. Ukázalo sa totiž, že vráta doku sú užšie, než je šírka lode, takže loď musela ostať v doku ďalších päť mesiacov, kým sa tento nedostatok neodstránil. Parník Great Britain mohol prepravovať 120 cestujúcich v prvej a 132 cestujúcich v druhej triede. Posádku lode tvorilo 130 dôstojníkov a námorníkov. Loď dosahovala rýchlosť 11 uzlov (to je 11 námorných míľ za hodinu), čiže 20 km/h. Na svojej prvej plavbe z Liverpoolu do new Yorku, ktorá sa uskutočnila v júli roku 1845, však loď niesla len 60 cestujúcich a 600 ton nákladu. Plavba do New Yorku trvala 14 dní a 21 hodín, čo bolo veľkým sklamaním. V septembri nasledujúceho roka parník nabehol na plytčinu v zálive Dundrum pri Belfaste, kde zostal uväznený 11 mesiacov. Poškodenú loď pôvodný vlastník predal a nový vlastník začal loď v roku 1852 používať na linkách do Austrálie. Parník prepravil do novej domoviny v Austrálii okolo 16 000 emigrantov. Počas Krymskej vojny prepravila loď 45 000 vojakov. V roku 1877 sa parník prestal používať, ale v roku 1886 boli z neho odstránené parné stroje a loď bola premenená na trojsťažňovú plachetnicu. Pri jednej plavbe zo San Francisca do Anglicka došlo k poškodeniu lode, ktorá potom ostala zakotvená na Falklandských ostrovoch. Počas 45 rokov služby na mori oboplával parník Great Britain 32 ráz zemeguľu. V roku 1970 bol slávny parník zachránený pred totálnym rozpadom na Falklandských ostrovoch, prevezený do Anglicka a umiestnený do toho istého doku, v ktorom bol postavený. Hrdza však neúprosne "požiera" túto loď, ktorá je jediným zachráneným exemplárom lodí tohto typu z 19. storočia. Po štyroch rokoch výskumu a plánovania sa v januári tohto roka začali záchranné a reštauračné práce, ktoré by mali viesť k obnoveniu parníka Great Britain v celej jeho dávnej kráse. Program obnovy lode bude trvať tri roky a bude stáť 10, 5 milióna libier. Reštauračné práce financuje nadácia SS Great Britain Trust (skratka SS znamená steam ship, čiže parník), ktorá získava prostriedky z výťažku lotérie a z darov rôznych firiem a spoločností. Na vypracovaní najefektívnejšej metódy reštaurovania lode spolupracovali odborníci na konzerváciu dreva a ocele, inžinieri, archeológovia a historici. Výsledkom je originálny spôsob ochrany lode pred ďalším nepriaznivým vplyvom počasia na konštrukciu lode (pod "nepriaznivým" treba v Anglicku chápať najmä daždivé a vlhké počasie). Na čiare ponoru lode bude inštalovaná akási sklenená strecha, ktorá bude tesne priliehať k trupu lode i k stenám doku. Spodná časť lode tak bude chránená pred ďalším prenikaním vlhkosti. Po umiestnení tohto "tesnenia" budú pod strechou inštalované zariadenia, pomocou ktorých sa zníži vlhkosť vzduchu okolo lode i v jej vnútri. Postupne sa vytvorí prostredie s relatívnou vlhkosťou len 20 %, čo je hodnota, aká panuje napríklad v arizonskej púšti. V tomto stabilnom a suchom prostr