priezvísk Hudák, Kráľ, Hric. Koľko ľudí má priezvisko Košický, Košičan, Labanc, Kuruc, Kováč, Zimmerman, Čižmár.
Každé meno, názov, priezvisko niečo vyjadruje, s niečím súvisí, v každom je kus histórie. Napríklad obchodné vzťahy Košíc s inými mestami v minulosti sa odrazili aj v názvoch ulíc. V Miškolci bola pred rokom 1544 ulica Malé Košice, tak isto sa volalo pred rokom 1699 predmestie Berekova, v Sátoraljaújhely bolo v stredoveku jazero, ktoré pomenovali Košické. Latinské príslovie hovorí NOMEN - OMEN, čo znamená: Meno je znak. Znakom môže byť meno odvodené od prezývky, remesla, od národov, ktoré k nám prichádzali: Turek, Poliak, Slezák, Uher, ale aj Slovák. Od zvierat: Líška, Sokol. Srnka, Vrabec, od rastlín: Cibuľa, Pasternák, Ružička, Smrek, Smerek. Podľa farieb sa vytvárali priezviská, ktoré vyjadrovali prírodné farby: Zelený, Biely, podľa prírodných javov sa volajú ľudia: Mráz, Mrázik, Mrážik, Skala, Skalka, Zima, Zimka.
V najstaršom období mali ľudia iba jedno meno. U šľachticov sa za ním uvádzalo, odkiaľ dotyční pochádzali: Arnold z Drienova, Mikuláš z Rozhanoviec. Mešťanov, kým nevznikli priezviská, poznávali iba podľa krstného meno, za ktoré pripojili prezývku alebo povolanie. Ak bolo viac Jánov, Pavlov, Jurajov a pod. jeden bol Ján - hluchý, druhý Ján murár, alebo Pavol - hrnčiar či kováč, atď. Tam bol základ vzniku priezvísk. Ak ste čítali dejiny Košíc, určite ste v nich nenašli priezviská panovníkov, ktoré udelili Košiciam privilégiá, či to bol kráľ Belo IV., Ondrej II. alebo Karol Róbert. V listine z roku 1230, ktorá je aj prvou písomnou zmienkou o Košiciach a predstavuje kúpno-predajnú zmluvu, sa uvádza, že zem predávajú: Šimon, syn Gregora, Peter, syn Pavla a ich otcovia. Kupujúcimi sú: Ceked, syn Pavla, Bency a Bohuslav, synovia Petura. Aj v texte dohody Omodejovcov (po ich porážke) s košickými mešťanmi sú ako rukojemníci uvedení muži iba s jedným menom, napr.: magister Ján, Jurajov syn, Egidov syn, Rykolfov syn, Benedikt, Ján, Šebastián, Mikuláš. Z nich môžeme usúdiť, že tieto mená boli dosť rozšírené, lebo sa opakujú v rôznych listinách.
Tieto mená, ktorá sme uviedli, či s prezývkami alebo nejakou charakteristikou sa nededili z otca na syna. Ľudí pribúdalo a s nimi aj druhé meno, ktoré však nebolo úradné, oficiálne, kým Jozef II. nenariadil, že každý občan musí mať dve mená. Pretože ľudí nejako nazývali, prezývali, či zvali, z toho vznikol aj pojem "priezvisko". Toto sa napokon stalo dedičným. V Košiciach, kde bola nemecká kolonizácia, vznikali priezviská podľa remesiel. Tieto priezviská si ponechávali buď v pôvodnej forme, teda nemeckej, alebo ich prekladali neskoršie do slovenčiny a menili ich príponami, napr. Čižmár - Čižmárik. Úplne presne sa dajú určiť priezviská podľa kovospracujúcich remesiel, ktoré boli v Košiciach široko rozvinuté: Eisner (železiar), Schmeltzer (tavič), Bogner (výrobca lukov), Aurifaber, Goldschmidt (zlatník), ale aj ďalšie: Schaffer (vedrár), Kopperschmidt (meďotepec). Rozšírené bolo meno Kromer (kupec), nakoľko veľa Košičanov sa zaoberalo obchodom. Kromer bolo frekventované priezvisko aj u richtárov. Ešte aj dnes Schneiderovcov aj Girtlerovcov (pôvodne Gärtler). Prvé je v preklade krajčír, druhé opaskár. Podľa remesiel nazvali aj ulice: Kováčska, Hrnčiarska, Garbiarska, Zámočnícka, Mäsiarska.
V súvislosti so vznikom priezvísk a dvoma menami spomeniem aj vznik matrík, t.j. zoznamov narodených, zomrelých a sobášených osôb. V rímsko-katolíckej cirkvi boli zavedené r. 1563 podľa predpisu tridentského koncila. Na Slovensku sú zachované od 17. storočia. Jozef II. vyhlásil matriky za verejné úradné knihy. V roku 1784 vyšla nová štátna úprava o ich vedení farským úradom a v roku 1827 podľa nariadenia museli ich viesť v dvoch exemplároch, z ktorých jeden bol pre svetskú vrchnosť. V roku 1895 boli zavedené štátne matriky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
