F ako FRINGIA
Šabľa je sečná zbraň, ktorá sa do strednej Európy dostala z Ázie, počas avarských nájazdov. Definitívne sa na našom území uchytila až s príchodom staromaďarských kmeňov na prelome 9. a 10. storočia.
V Európe používané šable sú variantmi dvoch hlavných orientálnych typov tenkej, málo zakrivenej šable zvanej po arabsky ´šamšír´ a masívnej, silne zakrivenej šable s výrazne rozšíreným protivýbrusom, nazývanej ´kilidž´. "Poznáme tiež ťažkú arabskú šabľu ´saif´ a prorokom Mohamedom obľúbenú šabľu s dvoma rozoklanými čepeľami, nazývanú ´zulfikar´," hovorí Jozef Duchoň, pracovník Východoslovenského múzea. Akousi kombináciou šamšíru a kilidžu je klasická uhorská ťažká bojová šabľa zvaná FRINGIA.
Prazáklad jej mena je kdesi v dobách križiackych výprav, keď bol každý kresťanský Európan nazývaný ´Franží´, čo bola skomolenina slova ´Frank´. "Samozrejme aj sečná zbraň takéhoto Franžího sa nazývala Franžíja. Toto arabské slovo prevzali postupom času Turci, ktorým sa podarilo okupovať celý Balkán a väčšinu bývalého Uhorska."
A tak sa orientálny výraz pre šabľu európskeho typu dostal späť do strednej Európy v podobe FRINGIA. Rozumela sa tým pomerne málo zakrivená bojová šabľa so širokou čepeľou mávala až 5 centimetrov a výrazným protivýbrusom. Používala sa v 17. až 19. storočí, obzvlášť v časoch protihabsburských povstaní, neskôr vo vojnách, ktoré viedla cisárovná Mária Terézia. Niektoré tieto šable dožili až do revolučných bojov v rokoch 1848/ 1849. Vo veľkom sa FRINGIE vyrábali v Štítniku na Gemeri.
Autor: ato
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
