Slovenskom národnom zhromaždení. Prerokovali, schválili a vyhlásili programový dokument slovenských národných požiadaviek - Memorandum národa slovenského - sformulovaných do štyroch hlavných programových bodov. Odovzdala ho 26. 6. 1861 v Pešti podpredsedovi uhorského snemu Tiszovi osemčlenná memorandová delegácia na čele s Jánom Franciscim. Snem ich neakceptoval a neboli splnené ani po jeho rozpustení, keď boli predložené priamo kráľovi. Sú známe ako viedenské memorandum. Zostali až do prvej svetovej vojny základným programovým cieľom slovenského národného hnutia.
V origináli tohto významného dokumentu je v úvode táto formulácia: "Memorandum národa slovenského k Vysokému snemu krajiny uhorskej, obsahujúce Žiadosti národa slovenského, cieľom spravodlivého prevedenia a zákonom krajinským zabezpečenia rovnoprávnosti národnej v Uhrách kroz národnie zhromaždenie v Turč. Sv. Martine dňa 6. a 7. Junia vyslovené." Ďalej sú uvedené požiadavky a ich zdôvodnenie. Hlavným tvorcom Memoranda bol demokratický predstaviteľ slovenského národného hnutia Štefan Marko Daxner.
Pokiaľ ide o štátoprávne postavenie Slovákov, nadväzoval Daxner na slovenské národné programy z rokov 1848 - 49, prispôsobujúc ich vnútropolitickej situácii monarchie po vydaní Októbrového diplomu a Februárového patentu.
Októbrový diplom bol ústavný programový dokument, vydaný Františkom Jozefom I. 22. 10. 1860, ktorý sa pod tlakom politickej situácie zriekol absolutistickej vlády v ríši, viedenského centralizmu a predložil hlavné zásady zavedenia ústavného života v celej habsburskej monarchii. Októbrový diplom potvrdzoval rovnosť občanov pred zákonom rovnaké práva občanov bez ohľadu na pôvod, právo zastávať akýkoľvek úrad, náboženskú slobodu, kodifikoval všeobecnú daňovú a vojenskú povinnosť, zrušenie poddanstva a vnútroríšskych colných priehrad. Nezmieňoval sa však o rovnosti národov. Bol to práve Októbrový diplom, ktorý viedol k rozpusteniu uhorského snemu v septembri 1861 a zavedeniu vládneho provizória.
Februárový patent (známy aj ako februárová, tiež Schmerlignova ústava) bol súbor ústavných zhora oktrojovaných zákonov z februára 1861, doplňujúcich a uvádzajúcich do života Októbrový diplom. Februárový patent formálne potvrdzoval myšlienku konštitucionalizmu, zakotvenú v Októbrovom diplome a princípy samosprávy tzv. historických krajín habsburskej monarchie. Tým, že znížil zákonodarné kompetencie krajinských snemov a rozšíril ríšsku radu (snem) a zaviedol ďalšie opatrenia, značne znížil federalistický charakter Októbrového diplomu. Pre nemaďarské národnosti Februárový patent neprinášal ani najmenšie štátoprávne záruky ich národnostných práv. Toľko k vysvetleniu Októbrového diplomu a Februárového memoranda.
Vráťme sa k Memorandu národa slovenského. Memorandum žiadalo zabezpečenie svojbytnosti slovenského národa ústavnými zákonmi, jeho rovnoprávnosť, zákonité vymedzenie území, jazykové, školské, administratívne a osvetové požiadavky.
Definitívnemu zneniu Memoranda predchádzala jednak široká národná diskusia, z ktorej vzišlo veľa návrhov národného programu alebo pripomienok ku koncepcii a jednak silná oponentúra priamo na Slovenskom národnom zhromaždení v Martine. Záujmom zástupcov hornouhorskej šľachty barónovi Révayovi, Szentiványimu a iným nevyhovovala myšlienka územnej autonómie, ani memorandová forma programu, ani návrh predložiť ho panovníkovi do Viedne. Ustúpilo sa opozícii zdanlivo iba v poslednom bode - odovzdanie panovníkovi - čo sa však aj tak uskutočnilo, ako sme spomenuli, po rozpustení snemu.
Memorandum národa slovenského odôvodňovalo návrh na rovnoprávne postavenie Slovákov v Uhorsku najmä tým, že sú najstarším národom krajiny a že od utvorenia Uhorska spolu s Maďarmi po stáročia budovali a bránili uhorskú vlasť. Odsudzovalo úsilia o pretvorenie mnohonárodnostného uhorského štátu na štát Maďarov. V prvom bode žiadalo ústavnými zákonmi zabezpečenú svojbytnosť Slovákov a rovnoprávnosť slovenského jazyka v Uhorsku. V druhom bode žiadalo potvrdiť svojbytnosť slovenského národa na území, ktoré skutočne obýval a to tak, že toto územie sa malo pod názvom hornouhorské slovenské Okolie vyčleniť v rámci Uhorska ako národná autonómna oblasť Slovákov. Okolie mali tvoriť hornouhorské župy, vymedzené na juhu slovensko-maďarskou etnickou hranicou.
V treťom bode sa bližšie špecifikovali požiadavky slovakizácie správy, súdnictva a školstva na území Okolia, pomer medzi slovenčinou a maďarčinou. Vyslovila sa tu požiadavka zrušenia tých uhorských zákonov, ktoré sa priečili zásade rovnoprávnosti národov, založenia slovenskej právnickej akadémie, katedry slovenského jazyka na univerzite v Pešti, zabezpečenie štátnej podpory slovenským literárnym a kultúrnym ustanovizniam a slobodu ich zakladania, slobodné užívanie materinského jazyka v samospráve slovenských obcí mimo Okolia a neslovenských obcí Okolia, ako aj primerané zastúpenie národností v hornej snemovni.
V štvrtom bode v obhajobe občianskych práv a slobôd vyslovilo Memorandum solidaritu s obyvateľmi všetkých národov Uhorska v otázke národnostnej slobody so všetkými doteraz utláčanými národnosťami v krajine.
Všetky požiadavky zostali vo verbálnej podobe. O päťdesiat rokov, v roku 1911 zostavilo vedenie Slovenskej národnej strany Memorandum o riešení slovenskej otázky v jazykovej a kultúrnej oblasti, nazývané tiež "Memorandum o krivdách Slovákov". Slovenská delegácia vedenia Pavlom Mudroňom, predsedom Slovenskej národnej strany ho odovzdala 28. 6. 1911 uhorskému ministerskému predsedovi K. Khuen-Hédervárymu. Dokument žiadal dodržiavanie ustanovení národnostného zákona o slobode zakladania najmä stredných škôl, kultúrnych, osvetových ustanovizní dovtedy, kým si Slováci zriadia stredné školy a zavedú vyučovanie slovenčiny ako predmetu na maďarských stredných školách na slovenskom etnickom území. Žiadal používanie slovenčiny popri maďarčine v úradoch a súdoch. Toto Memorandum o krivdách Slovákov malo byť politickou sondou, aby ukázala postoj peštianskej vlády k najzákladnejším požiadavkám Slovákov. "Ukázala."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
